Strach vám tu nepomôže, svoj život jednoducho zveríte do rúk vodiča a technického stavu vozidla (najmä bŕzd). Aj napriek tomu, že cesta vytesaná do skalnatého zrazu riečneho údolia je úzka a po stranách neistená proti prípadnému zošmyknutiu sa do riavy, všetci tu ťažkopádne predbiehajú, akoby tých pár sekúnd navyše niečo zmenilo. Naokolo okrem ustavičného trúbenia, počuť najmä pišťanie bŕzd. Možno sa vodiči spoliehajú na ochranu hinduistických bohov a bôžikov na čele so Šivom, pánom života a smrti.
Ten však už musí mať vlasy dupkom, keď vidí, koľkí si na svoje nákladiaky maľujú jeho podobizeň v domnení, že budú chránení.
Cestu medzi NP Chitwan - Pokharou a hlavným mestom Káthmandú postupne rozširujú, čo premávku brzdí ešte viac. O pár rokov, keď bude dostavané druhé medzinárodné letisko v krajine, bude beztak väčšina turistov prilietať priamo do Pokhary a komunikácie možno nebudú také preplnené, no kým sa tak stane, treba si na cestách odžiť svoje. Žiaľ, vodičovi, ktorý išiel v protismere to už život nevráti. Jeho osud naplnilo pár chýbajúcich centimetrov a možno zlý odhad, či nepozornosť. Súdiť už nemožno. No jedno je isté, nepomohol ani Šiva so svojím mocným trojzubcom na jeho kamióne.
Niekedy sa zamýšľam nad požiadavkou, ktorú mi mnohí adresujú: "Dávaj na seba pozor!" Nuž, nech na seba dávam akýkoľvek pozor, osud môjho života v niektorých momentoch nezávisí len od mojej opatrnosti, ale od ďalších vonkajších faktorov. Preto vždy len sľúbim, že tak urobím v rámci svojich možností. Rozhodne šťastie nepokúšam, no niekedy naozaj pomôže len viera, že všetko dobre dopadne a odovzdanie sa životu s pozitívnou mysľou a patričnou pokorou v srdci. Nech si my ľudia myslíme, že sme akokoľvek všemocní a svoj osud držíme pevne v rukách, nie je to tak, nepatríme si. Obzvlášť dnes je hranica bezpečnosti extrémne krehká a pri správach z Európy nadobúdam čoraz intenzívnejší pocit, že môj osud sa naplní, nech som kdekoľvek vo svete. Preto jediné a zároveň najlepšie, čo môže človek urobiť, je vždy žiť život naplno, v prítomnosti a s úsmevom na tvári, nech to, keď sme už raz tu, stojí za to! Nezávisle od dĺžky, ktorá nám je dopriata.
Kde je dnes človek v bezpečí? A kde kedy v bezpečí bol? Čo jeden považuje za bezpečné, je už pre druhého na opačnej strane tej istej škály, a tak sa všetko stáva viac než relatívnym. Preto sa aj naďalej na potulkách životom ostanem riadiť tibetských heslom: "Lepšie žiť jeden deň ako tiger, než tisíce rokov ako ovca."
