Situácia novovzniknutej demokratickej Indie musela riešiť aj také bizarné záležitosti, ako vytvorenie nového hlavného mesta štátu Punjab, ktoré teraz susedilo s Pakistanom. Vtedajšie hlavné mesto Lahore, sa po rozdelení územia stalo stálicou nepriateľov. V poradí druhé najdôležitejšie a najľudnatejšie mesto Punjabu bol Amritsar (článok Amritsar) sa ním stať nemohlo, keďže ten sa nachádzal až nebezpečne blízko práve vzniknutých hraníc, cca 30 km od hraničného priechodu Attari - Wagah. Zvolenie Amritsaru za nové hlavné mesto Punjabu, kedy nepokoje utíchali len veľmi pomaly, by tak bolo viac než riskantné. Neostávalo preto nič iné ako vyhlásiť verejnú súťaž na vytvorenie projektu nového, moderného mesta pre indickú mládež. Projekt vyhrali dvaja priatelia architekti (na mená si nespomínam), no keďže jeden z nich nečakane zahynul pri havárii lietadla, na základe čoho sa druhý projektu vzdal, otvorili sa dvere pre pána LeCorbusiera. Študenti architektúry by si určite prišli na svoje. Pre mňa, človeka, ktorý sa otázke urbanistickej architektúry a dizajnu nerozumie, no má skúsenosť s indickými mestami to znamenalo hneď niekoľko nasledujúcich zistení.
Už pri obdržaní adresy ubytovania, kde bývajú Aiesec stážisti, ktorých som nakontaktovala, či by sa nedalo prespať (čím spätne ďakujem Maťovi), mi prišlo prinajmenšom divné, že nevidím názov ulice, ale číslo sektoru. Keďže som sa neunúvala vygoogliť si mapu mesta pred príchodom, nemala som odkiaľ tušiť, že Chandigarh je rozdelený na niekoľko sektorov ako podľa šablóny.
(obrázok z maps-india.com)
Takéto rozmiestnenie síce uľahčuje orientáciu pre rikšiarov, no akonáhle máte nájsť číslo toho vami hľadaného domu v konkrétnej sektorovej „kocke", je aj taký rikšiar, akoby povedali naši susedia v „nesnázích". No nakoniec sa podarilo, aj keď sme sa museli párkrát pýtať a úspešne sme dorazili do domu, kde sme mohli skloniť hlavy. Ako sme sa neskôr od francúzskeho novokamoša Alexa, ktorý v Chandigarhe stážuje už nejaký ten piatok dozvedeli, každý sektor obsahuje bytovú štvrť, kde sa zvyčajne okrem domov nachádza aj parčík, či ihrisko pre deti, obchodnú štvrť, kde možno nájsť obchodíky s rozličným tovarom, ako i školy a iné nevyhnutné budovy, či všadeprítomné chrámy. Vnútro bytových štvrtí býva odrezané od vonkajšej premávky, preto je tam ticho a kľud. Aspoň v tej našej bolo. Zjednodušene by sme tak mohli povedať, že každý sektor bol akousi mini dedinou, resp. veľkým sídliskom, zapojeným do jedného celku, tvoriaceho mesto.
Aj napriek tomu, že históriu by ste tu hľadali márne, keďže samotné mesto má krátko pred šesťdesiatkou, rozhodne sa nudiť nebudete. Chandigarh ponúka napríklad takú Rose Garden, v ktorej nájdete niekoľko druhov kvetov, no žiaľ naša návšteva sa konala v predzimnom období kedy záhrada nie je čarovne zakvitnutá, preto nás ani tak nemrzelo, že sme si ju nestihli obzrieť. Dôvodom bolo nečakané zdržanie sa v Rock Garden, ktorá, ako vraví slogan: „will rock you!" a údajne je po Tádž Mahále najnavštevovanejším miestom Indie. Neviem síce, čo je na tom pravdy, no rozhodne nás toto miesto dostalo a dodalo potrebnú energiu. Únik z reality začal už po prejdení vstupnou bránou.
Nek Chand, stvoriteľ záhrady, ktorý ju zostavil zo šrotu, odpadu a nepotrebného materiálu ukázal, ako sa dá aj niečo zdanlivo nepotrebné, či škaredé, premeniť na niečo krásne, zmysluplné a hodné obdivu.
Svoju fantáziu a vnútorný svet pretransformoval do surrealistických výjavov ako i do výjavov inšpirovaných indických každodenným životom.
Miestami som si pripadala ako v inom svete, prirovnávajúc sa k Alici v krajine zázrakov, alebo k hlavnej hrdinke mojej obľúbenej rozprávky Cesta do fantázie (Spirited Away). Túžila som objavovať, spoznávať, vzrušenie vo mne rástlo každým krokom, keďže som netušila, čo na mňa čaká za ďalším rohom a takmer vždy mi obraz, ktorý sa naskytol, vyrazil dych. Bolo to ako prechádzanie medzi dimenziami vo svete fantázie. A to veru nepreháňam.
´
Ešte aj tá mačka so zelenými očami je ako vystrihnutá z Alice. Aj keď ono je to vlastne tiger.
Už sme sa chystali opustiť tento rozprávkový labyrint, keď nás v tom oslovil postarší Ind a začal do nás niečo hustiť. Keďže sme si na to, že nás ľudia v Indii bežne oslovujú, žiadajú o fotku a podobne už celkom zvykli, neprikladali sme mu prílišnú pozornosť. Ind sa zdal byť neoblomný, no nepôsobil doterne, tak sme ho nechali rozprávať. Ukazoval brožúrku daného parku a vkuse hovoril o tom, že je jeho koníčkom chodiť po Chandigarhe a zoznamovať sa s cudzincami. Dal mi oranžovú šatku, ktorá mi vraj mala priniesť šťastie a poprosil ma, či by som sa s ním neodfotila a nenapísala mu nejaký odkaz do jeho zošitka. Veľmi sa mi nechcelo, bola som dosť unavená a nechcela som, aby doznievanie pekného zážitku zo záhrady, pokazil nejaký podivín. Naveľa naveľa som sa s ním držiac brožúru a oranžovú šatku odfotila. Podával mi zdrap papiera, na ktorý v rýchlosti napísal emailovú, aj adresu bydliska, aby som mu fotku zaslala pre jeho zbierku. Pán Narinder Singh, narodený v roku 1936 mi medzičasom, ako som listovala zošitkom, kam som mala napísať svoj odkaz v rodnom jazyku odporučil, aby som si jeho meno vyhľadala v googli a že o ňom tiež natočili mini dokument, ktorý nájdem na youtube. Tieto informácie, podporené pozitívnymi zápiskami iných cestovateľov z celého sveta (našla som tam aj slovenský, či český odkaz), ma utvrdili v tom, že tento človek, aj keď trochu nezvyčajný, bude predsalen neškodný, s potrebou spoznať cudzích ľudí a robí mu radosť podávať jeho vedomosti o Chandigarhe ďalej. Spätne som o ňom na internete našla zmienku na blogoch rôznych cestovateľov. Niektorí ho nazývali Anjelom turistov. Škoda, že som tohto anjela nestretla o trochu skôr. Stihol mi však povedať, že v meste býva od jeho otvorenia. Na začiatku tu žilo len okolo 50 000 obyvateľov, z čoho boli 2/3 mladých. Dnes je to viac než dvojnásobok a mesto sa stáva preplneným. Predsalen na také kvantum nebolo plánované. A keďže je zakázané postaviť vyššiu ako štvorposchodovú budovu, mesto sa pomaly rozrastá do šírky. Nič to však nemení na tom, že Chandigarh, aj vďaka svojim parkom, patrí oficiálne medzi najzelenšie a najčistejšie mestá Indie.
Po tejto spočiatku zvláštnej, no nakoniec príjemnej skúsenosti s pánom Narinderom, sme sa prešli k neďalekému jazeru Sukhna Lake, kde sme prenajali vodný bicykel, prostredníctvo, ktorého som si zaspomínala na časy detstva, keď som s rodinou trávila letné mesiace pri Počúvadle. Okrem toho, že bola táto jazda príjemnou zmenou od všetkého, čo som doteraz v Indii zažila, bola aj dobrým aeróbnym cvičením na moje internátom zmľandravené nohy a zadok. Pri jazere bolo množstvo stánkov s jedlom i atrakciami pre deti, či dospelých. Pripadala som si ako počas dovolenky na Senci, vystrihnutej priamo zo žurnálu, keď si po prejdení popri vode idete niečoho zajesť a zapiť, kým sa deti šantia niekde na nafukovacom hrade. Sukhna Lake potvrdilo, že je, ako sa hovorí relax pointom pre rodiny s deťmi a mladých. Toto mesto zaváňalo západom viac, ako tie, ktoré som navštívila doteraz.
Iróniou Chandigarhu však ostáva, že bolo vytvorené ako hlavné mesto Punjabu, no v skutočnosti už leží na území štátu Haryana, ktorý sa medzičasom vytvoril. Dôvodom jeho vzniku nebolo prekvapivo náboženstvo, ale jazyk. Punjab tvoria obyvatelia hovoriaci pandžábi, jazyk zahŕňajúci aj inú abecedu a Haryanu, ktorá vznikla na jeho vtedajšom území zasa tí, ktorých dorozumievací jazyk je hindi. Opäť ďalśí príklad toho, aká rôznorodá dokáže India vo svojej jednote byť (výzor ľudí, náboženstvá, jazyky, kuchyne atď., atď.). Preto sa „vedenie" rozhodlo, že Chandigarh bude plniť funkciu hlavného mesta obom indickým štátom, aby bol vlk sýty, aj koza celá. Šalamúnske rozhodnutie. Všetci boli spokojní a ja som bola odhodlaná dovŕšiť svoju pandžábsku odyseu poslednou zastávkou v Patiale.
