reklama

Vytúžené sťahovanie (Žltačková odysea, časť šiesta)

Konečne nadišiel deň D! Po tvrdom výcviku trpezlivosti a tolerancie srílanského zdravotného systému, sa stalo to, v čo som pomaly prestávala dúfať. Presťahovali ma z MASHU do súkromnej, luxusnejšej časti. Aspoň suma, ktorú som bola nútená zaplatiť o tom svedčila - 18 000 rupií. Čo je pri priemernom mesačnom plate 6 500 rupií v tejto krajine pomerne slušná čiastka. Stálo ma to síce zopár infarktových stavov, ale vďaka príbuzným mojich známych, ktorí mi ochotne a promptne pomohli aj napriek tomu, že ma vôbec nepoznali, malo všetko zdarný koniec. Nebyť ich, možno by som doteraz hnila na oddelení, kde dávajú dobrú noc mačky.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Zrazu mi bolo jedno, že stále nevedia, aký typ žltačky mám. Aj to, že čísla bilirubínu striedavo stúpali a klesali ako stĺpce na equalizéri. Prehliadala som aj zdĺhavú komunikáciu so slovenskou poisťovňou, vďaka čomu som sa cítila vinne za to, že vôbec nejaká poistná udalosť vznikla. Nelámala som si hlavu s tým, či sa mi stihne stav stabilizovať dovtedy, kým nevypršia víza. Ostávalo mi ešte 15 dní, presne polovica. No čas sa krátil a s každým ďalším dňom vo mne nervozita rástla.

To všetko však teraz bolo úplne vedľajšie. Ja sa predsa sťahujem! Hurá do akcie! Konečne ponaťahujem svoje vysilené telo, ktoré za ten týždeň a pol hospitalizácie stihlo zmľandravieť tak, že odkrútenie vrchnáka na fľaške sa rovnalo priam heroickému výkonu. Do žíl sa mi vlieval nový život v podobe adrenalínu spôsobenom zmenou. Po otvorení dverí na najvyššom poschodí štátnej nemocnice v Colombe sa mi naskytol takýto pohľad.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Izba
Izba (zdroj: Martina Trginová)
vchodove dvere
vchodove dvere (zdroj: Martina Trginova)
vchod na terasu
vchod na terasu (zdroj: Martina Trginova)
Kupelka
Kupelka (zdroj: Martina Trginová)

Bola som šťastím bez seba. Konečne tu po mne nebude nikto zazerať! Aké vzácne dokáže byť súkromie, keď ho nemáte. Chlad desivej šedej na stenách mi síce pripomínal skôr interiér väzenia ako priestoru, kde sa má človek uzdraviť, ale aj to mi bolo teraz jedno. Jediné čoho som sa bála, bola obrovská skriňa, do ktorej som si pre istotu ani neuložila veci. Znie to možno smiešne, no hneď prvú noc sa mi v novej izbe snívalo o duchovi muža, ktorý tu vraj umrel a odvtedy si žije v skrini. Keď som sa na to pýtala sestričiek, neodpovedali. Celkovo boli noci v nemocnici najhoršie. To vám príde na um naozaj čokoľvek. Podobného chmáry z druhého sveta však stierali výhľady z terasy, ktorá bola skutočne priestranná.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Balkon
Balkon (zdroj: Martina Trginová)
Vyhlad z okna
Vyhlad z okna (zdroj: Martina Trginova)

Na druhý deň ma do súkromnej rezidencie, ako som si izbu nazvala, prišla opäť navštíviť Samalie i Hasantie. Moji nemocniční anjeli. Dokonca sa zastavila aj pani konzulka Priya, ktorá bola s novými podmienkami bývania hneď spokojnejšia. Opäť mi doniesla jablká. Milujem ju! No najväčším prekvapením bola pre mňa Adrianka. Poľská kamoška, ktorej som mala ísť na svadbu ako družička. To bol prakticky hlavný dôvod návštevy tohto ostrova. Brala si tu Srílančana Sunnyho. Z mojej účasti na svadbe síce z pochopiteľných dôvodov muselo vzísť, no dnes mi neprekážalo ani to. Konečne som mala úsmev na tvári a myslím, že si túto psychickú pohodu všimla aj pečeň. Sestričky z rannej si už totiž začínali myslieť, že som na nich nahnevaná, pretože sa vraj dostatočne neusmievam. No keď ma prídu o piatej zobudiť, aby som si dala lieky, či zmerala teplotu a ja zistím, že som ešte stále v nemocnici, je úsmev to posledné, čo dokážem zo seba vyludiť. Popracovala som však na tom a sťažnosti podobného znenia na moju adresu viac neprišli.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Postupné odžĺtanie spríjemňovala Samalie (vľavo) s Hasantie (vpravo).
Postupné odžĺtanie spríjemňovala Samalie (vľavo) s Hasantie (vpravo). (zdroj: Martina Trginová)

Razom, akoby sa všetko začalo meniť k lepšiemu (až na pár výnimiek). A ja som po prvýkrát mala pocit, že sa začínam uzdravovať. Veď aj koža Hulka v žltom prevedení postupne bledla. Akurát, že tento odžĺtací proces poriadne svrbel. Úplne všade! 

V 13. deň hospitalizácie som právom čakala zázraky. Trinástka je tu vraj šťastným číslom. Azda preto mi dali na raňajky kúsok džemu, z ktorého som sa tešila ako decko. Nemocničné stravy nepatrili ani tu zrovna medzi najchutnejšie. Ale inak má Srí Lanka vynikajúcu kuchyňu. Po raňajkách som sa odhodlala zavolať do laborátoria na výsledky. Bola som chorá od všetkého toho usmievkania, prikyvovania a sľubovania zo strany personálu, ktoré nikde neviedlo. Už ani doktori neboli u mňa na vizite 4 dni, pričom som si ich cez sestričky zakaždým vyžiadala. Poloprávd a zakrývania reality pod rúškom výhovoriek na systém, som už mala akurát tak dosť. Aj trpezlivosť má svoje hranice. Preto som zavolala do laboratória, kde skúmali moje vzorky krvi. Po tom ako si ma posúvali z jednej linky na druhú, kým našli niekoho, kto rozumie anglicky, mi aj tak nakoniec zložili telefón. A tak som volala znova. A znova. Až mi došiel kredit na karte. Vytúženú diagnózu som sa síce dozvedela až o pár dní neskôr, no jej písmeno ma viac než potešilo. ŽLTAČKA TYPU E! Áno, áno, áno. Nemám teda chronickú formu tohto ochorenia.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ostávalo mi už len informovať ambasádu, konzulát i poisťovňu na Slovensku, ktorá sa mohla po potvrdení mojej choroby chopiť akcie. Prisľúbili mi letecký transfer s lekárskou asistenciou. Žeby som naozaj bola už o pár dní doma? Zdalo sa mi to ako sen. Vytúžený finál žltačkovej odysey sa javil byť predodvermi a mne začalo svitať na lepšie časy.

Martina Trginová

Martina Trginová

Bloger 
  • Počet článkov:  89
  •  | 
  • Páči sa:  8x

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu