Hospitalizácia (Žltačková odysea, časť prvá)

Autor: Martina Trginová | 23.6.2014 o 22:20 | (upravené 23.6.2014 o 22:36) Karma článku: 12,22 | Prečítané:  10051x

"Necháme si vás tu na pozorovanie," tak zneli slová doktora. Symptómy naznačovali, že som bola už v druhom štádiu žltačky typu A. A to aj napriek očkovaniu. Teda aspoň som si to myslela...

Nemocnica bola štátna. No aj napriek tomu, že stála v najtradičnejšom meste Srí Lanky - Annuradhapure, bolo zariadenie na oveľa vyššej úrovni, ako som očakávala. Hospitalizovali ma na ženskom oddelení v úplne novej časti, kde sa na pár dní posteľ č. 29 stala mojou najlepšou spoločníčkou. Vtedy som však netušila koľko času tých "pár dní" bude reálne znamenať. Do odletu do Nepálu to však zvládam ľavou zadnou, verila som naivne. Zaskočilo ma však, že som nebola na "samotke", keďže mali lekári podozrenie na žltačku a tá je predsa infekčná! No aspoň som mala spoločnosť :)

Štátne nemocnice sú na Srí Lanke zdarma, cudzincov nevynímajúc, z čoho som ostala príjemne zaskočená. Hospitalizácia ma tak nemala stáť ani rupiu. No niektoré testy (najmä krvné) sa hradiť museli. A tak som kontaktovala poisťovňu, aby si to s nemocnicou nejak vydiskutovali. Chýbalo však niekoľko podstatných údajov: email a fax nemocnice s menom ošetrujúceho lekára. V ten deň som sa na to opýtala azda každého, kto sa pri mojej posteli s príslušnou "uniformou" zastavil. No na dnes už samozrejmú vec (áno, aj na takej Srí Lanke), som si nakoniec musela počkať 2 dni.

 

Napichli ma na infúzky a mohlo sa začať s vyšetreniami. Podrobnejšie ma prezreli (jazyk, oči, brucho hmatom), odobrali krv, poslali na sono pečene, kde medzičasom v čakárni skolabovala jedna žena (zrejme dehydratácia v tom neskonalom horku), takže o rozruch bolo postarané. Počas čakania som už klasicky musela čeliť nepríjemným pohľadom zo strany okolitých mužov. Nedalo sa pred nimi nikde skryť, len sa ich pokúsiť ignorovať, čo ma značne vyčerpávalo. Našťastie bol v čakárni jeden oválny stĺp, ku ktorému som sa tlačila ako to len šlo na mieste, ktoré bolo v zornom poli čo možno najmenšieho počtu opačného pohlavia. Následne sme ešte s lek. asistentmi spísali všetko potrebné. Pri odpovediach na otázky o alkohole a prípadnom pohlavnom styku sa personál na seba len veľavravne pozrel. "Ach tí bezbožní a ľahkovážni Európania!" (čítala som ich údiv a jemné pohŕdanie v hlase). Vzápätí ich zaujímalo, či som aspoň vydatá. Kedy by som to tak asi mala stihnúť? A ďalšie kvantum otázok, ktoré už s mojim zdravotným stavom nemali príliš spoločného a pripomínali skôr výsluch. Jednoducho boli zvedaví. Prečo som tu? Ako to, že cestujem sama? Čo robia rodičia? Či mám súrodencov? Či sú môj otec a mama príbuznými, napr. bratrancom a sesternicou? A čo vlastne robím, keď neštudujem ani nepracujem? Jednoducho som nijakovsky nezapadala do skladačky sociokultúrnych vzťahov, aké sú v tradičnej Srí Lanke zaužívané a bežne akceptovateľné. A tak narukovali s poslednou otázkou, ktorá ma totálne odrovnala. Či som aspoň "housewife", rozumej, či sa starám o domácnosť? Negatívnou odpoveďou som zaklincovala aj túto poslednú šancu inkasovať aspoň jeden zhovievavý pohľad. Vinná vo všetkých bodoch obžaloby!

Bola som tu prvým zahraničným (dúfajme, že aj posledným) pacientom. A tak mali zo mňa slušnú atrakciu. No ja som sa po všetkých tých otázkach cítila ako najhorší človek na svete. Akoby ma chceli obviniť ešte aj za to, že som v Indii chytila pravdepodobne z infikovaného jedla (mucha sem, mucha tam) žltačku. V zúfalstve som si ľahla na posteľ a priala si zaspať. Vlastne spánok bolo koniec koncov to jediné, čo moje telo chcelo robiť po všetky nasledovné dni. Snažila som sa preto relaxovať čo možno najviac. Natiahla sa na posteľ a predstavovala si, že sa opaľujem kdesi na Srí Lanskej pláži. No vracanie do kýbľov niektorých účastníčok zájazdu, len sťažka pripomínalo plieskanie morských vĺn o pobrežie. Okrem toho na "pláži" sa ocitli aj voyaeri. Nad nami bolo totiž mužské oddelenie a moja posteľ priamo pri okne. Rýchlo sa rozpŕchlo, že majú na ženskom bielu cudzinku. A tak ma chlapi chodievali pravidelne občumovať. Bolo to dosť nepríjemné, no moja verná plachta, mi vždy poskytla útočisko a bola v tejto veci skvelým spojencom. 

Našťastie som si dokázala nájsť mnoho malých, no o to milších rozptýlení. Spolupacientky boli skutočne dobrosrdečné a pravidelne sa so mnou delili o nejaké to ovocie. Zrejme ma im bolo ľúto, lebo videli, že okrem Samalie, ktorá ma sem doviezla a starala sa o mňa najlepšie ako mohla, som tu nikoho nemala. Prekážkou nám nebola ani jazyková bariéra a dohovorili sme sa bez toho, aby hovorili po anglicky, či ja v jazyku sinhala. Pomôckou nám boli jednoduché kresbičky a náčrtky. Napríklad som sa takto od Karunawathi a Kamlawattie dozvedela ako sa po sinhálsky píšu ich mená (vrátane môjho), ako sa povie slon, či ryba. Za čo som ich na oplátku naučila, kde je Slovensko. Náročnejšie témy, ako rodina, sme taktiež vyriešili hravo a ja som sa mohla zistiť, že Kamlawattie, ktorá ma vždy ponúkla banánom (a že tie srílanské sú extra chutné!), má 4 vlastné deti a jedno adoptované. Z toho 2 dievčatá a dvoch chlapcov, pričom jedna z dcér ju už obdarila dvoma vnúčikmi.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Moje nemocničné dobrodružstvo tak naberalo zaujímavé rozmery a mňa malo aj naďalej čo nadchýnať. Vo všetkom sa dá nájsť čosi pozitívne, závisí len od uhla pohľadu a toho, či sa poddám sebaľútosti. Na čo som sa ani zďaleka nechystala. Všetko som brala ako súčasť poznávania a učenia sa (i keď miestami na vlastných chybách). No záväzok, že spoznám túto zaujímavú kultúru som plnila naďalej, aj keď zamýšľaný spôsob a priestor, v ktorom sa tak dialo sa zmenil od zamýšľaného. Život bol však tak láskavý, že ma obklopil milými srílanskými ľuďmi, vďaka ktorým som sa ani nachíľu necítila osamelo.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Výbuchy po futbalovom zápase v Istanbule zabili 29 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.

EKONOMIKA

Technic sa nedá naučiť. Ako sa učiteľ stal dizajnérom Lega

Rád si z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.


Už ste čítali?