Klopanie na dvere (Žltačková odysea, prológ)

Autor: Martina Trginová | 22.6.2014 o 21:32 | Karma článku: 9,31 | Prečítané:  2204x

Svojho času som písala o niekoľkomesačnom pobyte v indickej Agre. Práve tam niekde som sa nakazila žltačkou. Pravdepodobne z jedla alebo vody. To všetko sú však len dohady, úplnú pravdu sa už nedozviem. Inkubačná doba, ktorá obvykle trvá minimálne 15 dní prebehla ešte počas užívania si poskúškového obdobia cestovaním po Indii. Symptómy sa naplno prejavili až v posledné dni, keď som sa v Mumbaji lúčila s touto krajinou a sľubovala jej i sebe, že sa sem o dva mesiace vrátim. Ako som sa len vtedy mýlila...

"Opäť viem, že sa ide niečo stať, niečo zmeniť," odznelo v úprimnej spovedi článku Do štvorice všetko dobré, vyrátavajúc stúpajúci počet návštev Indie. Ani som netušila, aké pravdivé môžu tieto slová byť a aká neomylná je vlastná intuícia. No že ma to stopne na pár mesiacov, prinúti vrátiť sa domov a úplne vyradí zo života, som skutočne nemala ani v päte. 

Jednou z posledných ciest absolvovaných šialeným indickým vlakom bolá tá z Agry do Mumbaja. Práve tam som v roku 2009 zanechala svojich priateľov i všetky svoje bývalé lásky v rôznych podobách. Čas sa naplnil a ja som bola pripravená pozrieť sa opäť do očí mestu, ktoré ma naučilo tolerovať premenlivú krásu indického subkontinentu. Posledné zbohom a obrazy čo nikdy nevyblednú. Znovustretávania, ale i spoznávanie iných, čo obohatili môj svet a boli energizujúcou šťavou, z ktorej som čerpala ešte niekoľko dní. Duša sa mi tešila, len to telo trochu protestovalo a čoraz nástojčivejšie volalo po oddychu. Už vtedy som mala zaregistrovať túto červenú kontrolku, o ktorej som bola presvedčená, že ide len o dočasný stav prechladnutia, prinajhoršom chrípky.

Nadupaný plán bol už neodvratne daný a ja som nemienila od neho upustiť, kvôli jemne zvýšenej teplote a pocitu únavy. Veď kto už dnes nie je unavený? Najprv teda strávim mesiac na Srí Lanke, kde navštívim už bývalé spolužiačky z indickej školy. Spoznám atmosféru novej krajiny, užijem si svadbu kamarátky Adrianky z Poľska, ktorú som spoznala práve v Mumbaji v osudný rok 2009 a ktorá si v Colombe chcela brať Srí Lančana. No tou pravou čerešničkou na torte mal byť až výlet do vysnívaných Himalájí, ktorých silu som sčasti pocítila pri návšteve Himachal Pradeshu a nezabudnuteľného Sikkimu na severe Indie. Energia, ktorú ja môžem! Stretnem tam dvoch známych z domu a bezstarostne si svorne prešľapeme najmladšie veľhory sveta. Vzrušenie rástlo a práve adrenalín z nepoznaného mi dodávalo stratenú silu. Trochu som sa síce obávala, či mi vyjdú peniaze, ale jedna z vecí, ktoré ma India naučila, bolo vložiť sa do víru naplno s dôverou a veci sa budú diať v môj prospech. A tak som tieto obavy zatlačili pekne do úzadia. Naozaj, peniaze boli nakoniec to posledné, čo mi po prílete na Srí Lanku robilo vrásky na tvári. 

Prechádzala som sa ulicami hlavného mesta Colomba, no neregistrovala žiaden kultúrny šok. Pozorovaná realita sa v mnohom neodlišovala od tej indickej, aj keď ulice boli na pohľad čistejšie. Jedlo však bolo tu na juhu o dosť štipľavejšie, čo zapríčinilo vzniknuté zažívacie problémy. Aspoň som si to myslela. No kto by už hnačke prikladal v Ázii špeciálnu pozornosť. Nebolo to prvýkrát čo ma tu postretla. Bežný jav, navrávala som si. Popri plánovaní trasy okolo ostrova pripomínajúceho slzu Indického oceána, som ale pociťovala čoraz väčšiu únavu. Možno je to spôsobené teplom, predsa len som bližšie pri rovníku. Tiež som v poslednom čase išla na doraz a pocity na mňa nemali kedy doľahnúť. Počas intenzívneho cestovania, kedy často mením navštívené miesta, som to už predsa neraz zažila. Opäť som rozumom zmiatla zo stola signály, ktorými ma moje telo tíško varovalo. Kde-tu som pocítila bolesť brucha na pravej strane a mala som aj čoraz menšiu chuť do jedla. Pripisovala som to nervozite z nepoznaného a neistote, ako a či vystačím s peniazmi a či sa mi v Nepále podarí získať turistické víza späť do Indie, aby som sa tam na rok usadila. Pomerne hladko som odpálkovala ďalší z neklamných znakov signalizujúcich silnejúcu chorobu. Že v skutočnosti išlo o pomoc volajúcu pečeň, mi došlo až oveľa, OVEĽA neskôr. 

Babám som sa ale zdôverila, že sa v poslednom čase cítim akosi slabo. Medzičasom sa mi totiž na jazyku vytvoril biely povlak a moja už inak normálna stolica sa farbila tiež tak. Len moč bol odrazu nezvyčajne oranžový a tak som dodržiavala pitný režim o to viac. Ale farba nebledla. No a to mi už začalo reálne lepiť. "Si očkovaná?", spýtala sa ma Alena. "Samozrejme, nie som predsa nezodpovedný samovrah spoliehajúci sa na to, že ma ochráni moc najvyššieho! Mám očkovanie proti žltačke A aj B, či to na brušný týfus." Argumentovala som. "Nooo, ale očkovanie ťa nemusí chrániť 100%", zaklincovala to Lenka, čím zbúrala inak nepriestrelné zákopy akejkoľvek obrany z mojej strany. Týmto výrokom sa jej podarilo zasiať semienko pochybností, ktoré odvtedy hlodalo a hlodalo moje inak pevné presvedčenie, že síce niečo nie je v poriadku, ale rozhodne nepôjde o nejakú vážnu chorobu. Lenkina veta mi neskôr znela v hlave ešte nespočetne veľa ráz. Pre pokoj v duši som si cez google preklepla príznaky chorôb, čo by pripadali do úvahy vzhľadom k prostrediu, v ktorom som sa pohybovala. Žltačka bol jasný víťaz, ale tvrdohlavosť a pocit akejsi nedotknuteľnosti vďaka očkovaniu, boli ešte stále silnejšie. Okrem toho, nebola som vôbec žltá! No vtedy som ešte nevedela, že ožltnutie je jedným z posledných príznakov predtým, ako mi definitívne skolabuje pečeň.

Na plánovaný dvotýždňový výlet okolo ostrova sa mi vôbec nechcelo a najradšej by som prespala celý deň. Človek dokáže byť tak slepý a hluchý! Ani v tomto štádiu ma nič nedokázalo zadržať v túžbe spoznať krásy tejto perly, ako Srí Lanku niekedy nazývajú. Nasadla som preto na miestny autobus smer Annuradhapura. Cez mŕtvoly. Aká bezbrehá len dokáže byť ľudská ignorácia voči vlastnému telu a veľavravným signálom, ktoré sú viac než evidentné. O to bolestnejšie potom býva vytriezvenie. Cesta do Annuradhapury bola dlhá a prach sa v tropickom sparne víril azda viac ako bolo únosné. Ihneď mi začali slziť oči. Siahla som po zrkadielku s orientálnym motívom, ktoré mi malo pripomínať časť sveta, kde mi je to tak blízke. Tentoraz ale odzrkadľovalo tvrdú pravdu v celej svojej ostrosti. Zaslzené oči chytali akýsi jemnožltý povlak. Aj pokožka naberala podobný nádych. Až vtedy som definitívne nadobudla presvedčenie, že už viac nemôžem čakať a pripustila možnosť, že môžem byť vážne chorá. Hallelujah! Áno, niečo so mnou NAOZAJ nie je v poriadku a možno by som predsalen mala bezodkladne navštíviť lekára. Aspoň pre istotu.

Autobus dorazil do cieľa neskoro v noci. Ako v Indii i tu teda platí, že je čas "naťahovací" a ani tu si z toho nikto nič nerobí. Hneď na druhý deň ráno som teda za pomoci ex-spolužiačky Samalie navštívila miestnu nemocnicu. Do rána ma strach ohlodal ako len mohol a ja som nemohla viniť iného okrem seba. Čo ak mám naozaj tú žltačku? Však sa necítim až tak zle, naozaj! Ale ak áno, ako je to vôbec možné? Veď som sa stravovala len s ostatnými a pokiaľ viem nikto iný neochorel (čo sa mi neskôr potvrdilo). Dávala som si naozaj pozor na to čo jem a ak som aj jedla na ulici, vždy ho pripravovali pred mojimi očami. Vodu som pila len tú, čo nám dávali na internáte, alebo balenú. Hygienu som dodržiavala taktiež. Tak potom ako? Je pravda, že sa nie vždy dala prevencia dodržiavať 100%, ale za každých okolností som sa o to minimálne pokúsila. Ono keď žijete v cudzej krajine dlhodobo, prestanete sa na mnohé veci pozerať ako na potenciálne hrozby. Jednoducho sa adaptujete a zachádzanie so všetkým ako v rukavičkách ide bokom. Okrem toho človek môže dodržiavať všetky pravidlá sveta a to čo si ho má nájsť, tak urobí bez ohľadu na všetko ostatné. To bol zrejme aj môj prípad. Nákaza sa mohla skrývať kdekoľvek a nič už nemalo moc odvrátiť pravdu.

"Vyzerá to na žltačku." Od oka zhodnotil praktizujúci lekár. Stačil mu (pochopiteľne) jeden pohľad. "Niekoľko dní si ju tu necháme." Zdeľoval moju blízku budúcnosť Samalie, akoby som tam ani nestála. Toto poznanie bolo pre mňa ťažko stráviteľným sústom. "A čo teraz? To akože nebudem môcť pokračovať v ceste okolo ostrova?" Pýtala som sa sama seba. Stále som nedokázala (alebo skôr nechcela) pochopiť vážnosť situácie. Zotrvávať v dobrovoľnej nevedomosti je niekedy ľahšie a pohodlnejšie. " Možno mi zdravý úsudok zatemnilo telo, ktoré nebolo ďaleko od kolapsu," nahovárala som si hlúpo. No v skutočnosti to bola vedomá ignorácia toho jediného, čo vtedy bolo múdrejšie ako ja sama - práve to vyžmýkané telo. S hlavou plnou doterných myšlienok, no najmä otázok som kráčala smerom k lôžkovej časti. "Oni si ma tu fakt nechajú, holly shit!" Strach sa mnou citeľne prevŕtaval a ja som strácala pôdu pod nohami. Nič z toho som ale na sebe nedávala poznať. Vybavili sme papierovačky a bola som prijatá. Dali mi jednu z mála voľných postelí pri okne a... čakala.

Vymaľované. To pravé "dobrodružstvo" ako i poznávanie zdravotného systému Srí Lanky sa mohlo začať!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Výbuchy po futbalovom zápase v Istanbule zabili 29 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.

EKONOMIKA

Technic sa nedá naučiť. Ako sa učiteľ stal dizajnérom Lega

Rád si z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.


Už ste čítali?