reklama

Zbohom Hindi Sansthan, nikdy viac

Počas niekoľkomesačného jazykového kurzu hindi v jednom z podľa mňa najšpinavších a na atmosféru najchudobnejších miest Indie, kde (doteraz nechápem prečo) stojí úžasný Taj Mahal alebo krásna mohutná Červená pevnosť, ktorým sa úspešne darí robiť turistické pozlátko na inak kvalitnej mase hován (a to doslova) som sa naučila a zažila všetko to, čo som sa predtým neodvážila ani len očakávať. Ale tak to už väčšinou chodí a čo je hlavné, som za všetko nesmierne vďačná a i keď to tak možno niekedy nepôsobí Neľutujem!

Písmo: A- | A+
Diskusia  (15)

História, ktorá na mňa bude dýchať z každého rohu. Hindi jazyk, ktorým budem po absolvovaní kurzu hovoriť plynulo a tá znovuobjavená radosť, akú budem prežívať pri približovaní sa bohatej indickej kultúre, ktorá ma očarila už dávnejšie. Noví známi, ktorých spoznám a zážitky, ktorými okorením vlastnú všednosť. To mi v hlave znelo počas mojich (v konečnom dôsledku naivných) predstáv. Bola som slepá pred milo, až neskutočne znejúcimi sľubmi, ktoré ma mali vopred vystríhať.

8 mesiacov intenzívnej výuky jazyka (pondelok - piatok), ubytovanie na internáte, 3 x denne vegetariánska strava, príspevok na knihy, mesačné štipendium, zabezpečenie zdravotnej starostlivosti a študentských víz, spolu so spiatočnou letenkou. A to všetko za to, že mám záujem, učiť sa ich jazyk a nevynechám viac ako 20% školskej dochádzky. Tak zneli podmienky, s akými bol každý účastník vopred oboznámený. Hotová paráda.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Nakoľko daný inštitút takto funguje s viac než 50 ročnou tradíciou, nenapadlo mi príliš pochybovať o serióznosti ich ponuky a všetky náznaky rozumu, som krásne zametala pod koberec nadšenia, ktoré mnou lomcovalo. Bola som až príliš naočkovaná radosťou, keď mi po troch mesiacoch čakania a zúfania 4.8. oznámili, že som bola vybratá a 17.8. letím. Na rozumnosť nebol čas, emócie, stres, panika, to je to pravé orechové. Okrem toho, džin z fľaše bol už aj tak dávno vypustený.

Vybavovanie (až na to čakanie - zrejme aby som si cvičila svoju nie práve najideálnejšie vyvinutú trpezlivosť) šlo viac - menej bez problémov. Voľnejší, čiže pomalejší štýl riešenia vecí, je ale vo všeobecnosti akousi diagnózou celého indického národa, takže som sa snažila byť tolerantnou. Povedzme si ale, že v tých tropických horúčavách, by sa ani vám nechcelo pracovať na plné obrátky. Takže sa im nečudujem. Ale nevycvičenému našincovi dokážu práve tieto drobnosti kvalitne zdvihnúť tlak a mne sa ten tlak počas celého pobytu dvíhal aj vtedy, keď som už bola presvedčená, že ma nedokáže absolútne nič naštvať. Latku svojho núteného flegmatizmu som preto posúvala vyššie a vyššie. No stále nie dostatočne. Aby som dosiahla požadovanú úroveň, musela by som sa v tej Indii rovno narodiť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Až keď človek príde na miesto činu, veľmi rýchlo zistí, že to s tými očakávaniami, ktoré ani nemuseli byť vysoké, aj tak prehnal. A poriadne. S medzinárodnou úrovňou to tam malo spoločné len veľmi málo. Ubytovanie bolo síce na Indiu povedzme slušné, ale izba nebola vôbec pripravená (cháp špinavá). Oficiérom bola akási výuka a našich 20% dochádzky ľahostajných. Na čo sme počas pobytu veľmi rýchlo prišli a aj to značne využívali. Nemali sme nikoho, kto by nám poradil, usmernil a pod., nejaký domáci študent, ktorý by nás oboznámil s tým ako čo chodí. Tak ako hovorí bežná prax výmenných programov všade inde vo svete. A India nie je ani zďaleka taká zaostalá, aby sa jej tolerovala táto výnimka. Čo však India je? Nepredvídateľná! A preto sa netreba spoliehať na niečo ako bežná prax a dokonca ani na prežité skúsenosti, keďže sa vám zakaždým namixuje v podobe inej šálky kávy. Alebo skôr čaju.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Všetci z nás tak boli hodení do systému, ktorý sme si postupne osvojovali. A tí čo začiatky psychicky nezvládli, šli domov. Každý sme teda mali na výber. No keďže tvrdohlavosť mám na opačnom konci polarity ako trpezlivosť, rozhodla som sa, že sa so všetkým pobijem a nejak to zvládnem. Veď som sem šla aj kvôli jazyku a ten sa predsa ešte naučím. Tradičný systém výuky, ktorý bol ale postavený na nie práve najlepších základoch ma sklamal. A po určitom čase som prišla aj o tie najposlednejšie zvšky motivácie. Slovíčko chcem, sa mi v hlave preplo na slovo musím ako šibnutím Aladinovho koberca. Robotické memorovanie, opakovanie už zopakovaného, žiadne napredovanie, nastavenie záverečných skúšok na čo najnižšiu úroveň, aby ich spravilo čo najviac študentov. Inak by musel inštitút vysvetľovať vláde, pod ktorej hlavičkou všetko prebiehalo, prečo nás to neboli schopní naučiť a to si predsa nemohli dovoliť - priznať nejaké zlyhanie. Presne ako indický pes, ktorý sa točí okolo svojho chvosta. Zhlúpla som tu teda kvalitne. Aspoň, že som nebola sama s podobnými pocitmi.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Zo sľúbeného jedla nám padali vlasy, lámali sa nechty a ničila pleť. A zdravotná starostlivosť zosobnená v žene doktora, ktorá bola k dispozícii až jednu hodinu 5 dní v týždni, mala čo robiť, aby stravu chudobnú na živiny obohatila aspoň predpísaním vitamínov a výživových doplnkov. No čo je najdôležitejšie, mali sme čo jesť. Veď stačilo vyjsť na ulicu a hneď sme si tie kaše čo nám varili, vážili o trochu viac. Aj keď takto sa utešovať donekonečna nedá. To by sme dopadli. Obmedzovanie ľudskej slobody, ktorú pociťovali najmä dievčatá, kontrolované prísnym režimom, na ktorý dohliadali strážnici pripomínali tábor. Niekedy koncentračný, inokedy detský. Z rôznych, v iných článkoch už spomenutých príčin.

Na všetko boli pravidlá, ktoré sa ale obchádzali jedna radosť. Nielen nami. A tak všetko nadobúdalo groteskný ráz. Zopár vecí sa nám podarilo zmeniť k lepšiemu, ako napríklad zavedenie wi-fi internetu, ktoré síce chytiť len na prvom poschodí, ale už beztak je to úspech. No väčšina našich prosieb a protestov ostala i naďalej nevypočutá, vznášajúca sa ako husté čierne mraky nad stolom v kuchynke, kde sme slovo spravodlivosť spomínali v ťažkých časoch azda viac, než bolo potrebné.

Teraz je už ale po tom a človek vidí s odstupom času všetko inak. A tak by som bez tohto, môjmu vnútru prospešnému roku, nevedela pochopiť, čo sa vo mne skrýva. Pretože by som inak nebola nútená ísť až na dno svojich možností, keďže spomínaný inštitút a India vo všeobecnosti je na vypäté a neúnosné situácie ako stvorená. Rovnako by som nedokázala pochopiť ani citát Aravinda Adigy: "Free people don´t know the value of freedom." (Slobodní ľudia, nepoznajú hodnotu slobody.) A mnoho, mnoho iného.

Martina Trginová

Martina Trginová

Bloger 
  • Počet článkov:  89
  •  | 
  • Páči sa:  8x

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu