Som z Kremnice, preto budem prirovnávať k tomu, čo mi je dôverne známe. Predstavte si cestu na Nevoľné, Skalku, či Kremnické Bane, kde je permanentne vzpriečený nejaký ten kamión. Asfaltku zúžte o meter, dĺžku vynásobte 257mimi kilometrami a vyjde vám náš nočný trip v duchu hesla: „Šetríme čas a peniaze." Len neviem prečo som predpokladala, že si aj pospím. Náš pilot, čiže šofér autobusu, si asi ozaj myslel, že riadi lietadlo a po ceste ho nezastavilo ani prevrátené auto v priekope. Inak by v tej čiernočiernej tme nerezal zákruty ako nič.
Bol pondelok večer, 20.2. čo v Indii znamená jedno. Noc uctievania Shivu, ktorá je zároveň štátnym sviatkom. A tak sme po ceste pekne krásne rozvozili všetkých spoločensky unavených, zapáchajúcich Indov, vracajúcich sa z bujarých osláv tohto dňa. Aby nebolo málo, celý čas lialo ako z krhly. Okná by som nenazvala zrovna tesniacimi, takže sme všetci sedeli na sedadlách pri uličke, čo možno najďalej od mokrej škvrny, ktorá stekala z okna na gumou potiahnutú sedačku. Aby sa to všetko ľahšie rozlievalo a ohrozovalo tým naše zadky. Snažili sme sa skrátiť čas aspoň spánkom. No aj také zaspanie na sedadle sa mohlo stať osudným. Jednej pani sa to na moment podarilo a po krásnej pravotočivej zákrute padla do uličky ako taška.
Predpokladaný príchod do Manali bol o 4tej v noci. Tak si hovoríme, nakoľko sme v Indii, mali by sme pripočítať dve hodiny, z čoho vyplýva, že o nejakej šiestej nadránom snáď dorazíme. Plán nemal chybu. O tomto čase už bude otvorená nejaká miestna Dhaba, v ktorej spečieme chutné raňajky a od siedmej môžeme hľadať Guest house, kde by sme sklonili hlavu. No ako na potvoru, sme v tú noc boli presnejší ako hodinky. Kde do kelu budeme o štvrej v noci hľadať v upršanom Manali ubytko? A ak aj nejaké nájdeme, budeme musieť platiť plnú sumu za predošlú noc. Tým vlastne celá naša misia a obeta stratí zmysel.
Túto diskusiu si vypočul jeden z typicky zvedavých, menej podgurážených Indov a začal vyzvedať. Ponúkol nám, že môžeme u neho prespať. 3 baby a jeden podivín. Hm. Nevidelo sa mi to. Ale misia je misia a tento tu nám padol do rany ako nejaké znamenie. Začali sme preto vyzvedať, čím sa živí a pod., aby sme nadobudli akú takú istotu a presvedčili aj tie posledné zvyšky rozumu, ktorý logicky zakazoval prijať jeho ponuku. Gagan, hrdina tohto príbehu bol stavebným inžinierom, kde na mieste, 2 hodiny vzdialenom od Manali dohliadal na stavbu akéhosi kanálu. Vypýtali sme si jeho vizitku, ktorá to celé len potvrdila. Chlapík bol z Agry, zo štvrte Khandári. Presne tej istej odporne hnusnej a špinavej štvrte, v ktorej je aj inštitút a internát, kde bývame. Žeby ďalšie znamenie? Dokonca ani nenaliehal a neprehováral. Preto nám viac nebolo treba a súhlasili sme s jeho ponukou. Okrem toho, sme už o druhej v noci boli kvalitne unavené a posteľ som si počas cesty v hlave vyobrazila už milión krát.
Vystúpime tak v tmavej noci uprostred ničoho a začneme nasledovať nášho nového kamoša Gagana. No ten po dvoch minútach kráčania zastane a urobí prudkú otočku vzad. Čože? On ani nevie, kde býva? Objavovali sa prvé pochybnosti, ktoré som len pár minút dozadu tak pekne zmietla pod koberec znameniami. Pýtam sa ho, ako dlho tu na tomto projekte pracuje. Že mesiac. Bola síce tma, no predpokladám, že by som si po mesiaci bola schopná zapamätať cestu domov. Nevadí, sme 3, stať sa nám nič nemôže. To už ale vedľa Gagana zastavovalo policajné auto. Stáli sme radšej obďaleč a pozorovali, ako im podáva doklady. Nebolo to síce veľmi vtipné, ale aj tak sme sa začali, zrejme pod nátlakom únavy a absurdity celej situácie smiať. Fakt sa mi to celé deje a či sa mi sníva?
V aute sedeli traja. Jeden z nich nás zavolal a vyzvedal, čo tu my tri zahraničné takto o druhej v noci robíme. Gagan hovoril za nás. Jeho vymyslená verzia bola, že sme omylom vystúpili v domnení, že toto je to preslávené Manali, ale našťastie sme stretli jeho. Lebo on, dobráčisko jeden, nám ukáže hotel, kde sa vyspíme, aby sme ráno dokončili túto perepúť. Pochopili sme jeho úmysel, a hrali s ním túto hru na blbé, ktoré ani na správnej zastávke vystúpiť nevedia. Hodnú chvíľu nám kontrolovali študentské kartičky a pasy. Na záver sa ponúkli, že ak chceme, môžu nás do Manali odviezť. Koľko ochotných Indov dnes ešte stretneme? Vyžmýkané a bez energie sme to rýchlo ukončili tým, že si radšej pospíme v hoteli, ktorý bol vlastne Gaganovým príbytkom, poďakovali a popriali dobrú noc.
Po ceste hore schodmi sa kamoška z Lotyšska, pýta, či má z jeho bytu pekný výhľad na hory. Ja a tá druhá, mimochodom tiež z Lotyšška, sme len na seba pozreli, či tú otázku myslí ozaj vážne. Zrejme už bola príliš vyčerpaná. Osobne by mi bolo jedno byť aj v nejakej pivnici, len nech už spím.
Na izbe nás čakalo prekvapko. Gagan mal ohrievač! Mohli sme si tak vysušiť premočené topánky a oblečenie. Rozdelenie pozícií bolo nasledovné. My tri sme spali spolu na obrej posteli a on sa poslušne zložil na zem. No predtým sa stokrát opýtal, či nechceme čaj alebo keksík, aby sme ho stokrát ubezpečili že jediné po čom naozaj túžime, je len ten spánok. Dobrú noc a KONEČNE spať! Keď tu zrazu, ktosi mi dvíha nohy, aby mi ich podložil dekou a riadne ma zababušil. Skoro som ho odkopla. Nemyslel to chudák zle, dbal o naše pohodlie a snažil sa, ba až presnažoval, aby sme sa cítili dobre, ale toto bolo fakt príliš. Nadobúdala som pocit, že táto noc snáď nikdy neskončí. Po poslednej jeho otázke, ak nechceme čaj a keksík, či si aspoň neprajeme zapáliť cigaretu (že čože??), sa konečne prevalil na bok a začal odfukovať. Až vtedy som mohla pokojne zatvoriť oči. Som v bezpečí, už mi nič nehrozí.
Ráno sme sa spakovali rýchlosťou blesku, poďakovali za nocľah a pohostinnosť, z donútenia si zobrali zvetraný keksík, ktorý bol na vzduchu určite pekných pár dní a trielili na autobusku, aby sme mohli o dve hodiny v Manali dokončiť našu misiu.
No a tie spomínané výhľady, ktoré nedali kamoške spať, boli v to ráno naozaj čarovné. Ale aj tak už budem nabudúce poslúchať a nenasáčkujem sa len tak k hocikomu.
