Lepšie neskôr ako nikdy

Autor: Martina Trginová | 10.2.2012 o 6:45 | Karma článku: 9,94 | Prečítané:  1044x

Nadobúdam pocit, že svet sa začína prebúdzať a posúvať iným smerom. Je to viac než citeľné. Stačí mi pozrieť sa na internet. Všade samé správy o protestoch a prevratoch. Ľudía sa ozývajú a je ich aj počuť. No netušila som, že niečo podobné sa konečne udeje aj v Agre na indickom internáte.

Ako viete z článkov venovaných životu na internáte a indickej uniiverzite, tých menších vzbúr sme tu mali už niekoľko, no vždy dopadli rovnako - bez odovzdy. Jediné, čo sa akýmsi zázrakom podarilo je fakt, že nám zapojili wi-fi. Aj keď ho nechytíme vo všetkých izbách a je príliš pomalé, sme rady, že vôbec nejaké je a keď si ho plnohodnotne neužijeme my, tak aspoň tie, ktoré prídu po nás. Pociťujeme to ako malý krôčik k úspechu.

No až dnes (8.2.) sa konečne začali lámať ľady. Celkom poeticky, na počiatku bola voda. Alebo nebola? Nie, nebola. A tá voda nebola viac než 3 dni. Našťastie, týkalo sa to len izieb z pravého krídla. Pri riešení, bolo od vedenia počuť mnoho planých sľubov, ako už niekoľkokrát predtým, no ´skutek´ akosi stále uteká a uteká. Áno, chodili sa sprchovať k nám, ktoré sme vodu mali, no zakaždým niekoho otravovať, keď si potrebujete čo i len umyť ruky, nie je veľmi príjemné a daný problém to adekvátne nerieši. A tak, v jedno krásne, trochu chladné utorňajšie ráno, sme sa za pokriku: „No pani, no school!" (Žiadna voda, žiadna škola) rozhodli, že ostaneme na izbách. Všetky do jedného. Vcelku rýchlo sme sa zmobilizovali. Nikomu sa do tej školy v skutočnosti aj tak nechcelo. Dokonca nás podporili aj chalani.

Na druhý deň, o čosi chladnejšie, no slnečné stredajšie ráno sa k nám dostala informácia, že vody stále niet. Mexičanka bola pomerne zúfalá, takže už stihla nakontaktovať svoju ambasádu. Síce to nič nevyrieši, ale aspoň pre ten pocit. Pomaly sme sa začali zberať do školy. No len do chvíle, kým sme nedostali telefonát od chalanov, že oddnes nejde voda ani im. Žeby sabotáž? Bohužiaľ nie. Len obyčajná realita. Tentokrát sa už nad to nechceli tradične povzniesť a začali písať list, v ktorom uviedli všetky problémy, ktoré ich sužujú. A nás samozrejme tiež.

Nezávisle od tohto sa ale v izbe dievčat z Maďarska odohrávala oveľa vážnejšia dráma. Ako som už spomínala, majú zažívacie problémy už viac ako mesiac. Vysililo ich to natoľko, že sa rozhodli seknúť tu s tým a jednoducho sa vrátiť domov. Keď išla jedna z nich po podpis od našej univerzitnej lekárky, kde deklaruje, že dôvodom odchodu sú aj napriek liečbe pretrvávajúce zdravotné ťažkosti, o ktorých bola doktorka už dávnejšie informovaná, dostala odmietavú odpoveď. Ževraj by to nevrhalo dobré svetlo na Indiu. Patriotka na správnom mieste. Išli teda za riaditeľom, ktorý dané vyhlásenie podpísal. Prebookovali si spiatočný lístok na tento týždeň a začali baliť vo veľkom. Zabudli však, že existuje niečo ako registrácia na polícii, kde sme všetci nahlásení (vzťahuje sa len pre nepretržitý pobyt nad 180 dní, čiže náš prípad). Pred odchodom z krajiny sa treba odhlásiť. Bez toho by nás (údajne) nepustili. Poznám a zažila som síce iné príbehy, ale povedzme, že to takto skutočne funguje. A v prípade, ak nechcete mať zbytočné problémy, urobíte tak. Tento papier im už ale riaditeľ podpísať nechcel. Však čo, že dnes je streda a pár dní letíte, máme predsa čas. So slzami v očiach nakontaktovali svoju ambasádu.

Na obed boli zrazu všetci z vedenia univerzity v našej internátnej jedálni. Mylne sme sa domnievali, že je to kvôli vode. Pýtali sa nás ako nám chutí jedlo. Samozrejme, odpovedali sme, že dobre. Však sa oň už posledné mesiace staráme sami! Každý mesiac si medzi sebou určujeme skupinu tých, ktorí budú mať na starosti chod jedálne a financie na jedlo. Členovia tej skupiny potom deň čo deň vstávajú skoro ráno, aby išli nakúpiť na trh potrebné suroviny. Vytvárajú jedálny lístok a hospodária ako vedia, keďže predtým ľudia z kuchyne ušetrené peniaze za jedlo kradli. Snažia sa danú nutrične nevýživnú stravu spestriť, no veľké zázraky sa aj tak urobiť nedajú. Robia čo môžu, majú môj obdiv. Budúci mesiac, ak sa zruší pravidlo, že kto je súčasťou skupiny zodpovednej za chod jedálne, nedostane povolenie cestovať daný mesiac mimo Agry, to čaká aj mňa. A vedenie univerzity? Nabrali si, sadli za stôl a jedli. V tom sa na ne tri Maďarky bez ostýchania vrhli. A dobre spravili. Boli sme tam všetky, a tak sme mohli byť súčasťou celej scénky v priamom prenose. No nevyriešilo sa nič. Kompetentní len podotkli, aby ich nechali v pokoji sa najesť. A potom odišli. Len Lene, vedúcej Mess comitee na mesiac Február nezabudol jeden z nich poradiť, kde sa dá kúpiť lepšia ryža, keďže táto mu až tak nechutila. Zahryzla si radšej do jazyka, akoby mu mala vykričať, že toto nemá byť vôbec naša zodpovednosť a robíme to z vlastnej vôle len preto, aby sa nám nekradlo zo štipendijných peňazí.

Poobede a dvoch telefonátoch z maďarskej ambasády v Indii, riaditeľ neochotne podpísal potrebné papiere, aby sa baby mohli úspešne odhlásiť z registrácii na polícii a opustiť krajinu. Pritom sa to opäť mohlo zaobísť bez zbytočných nervov, kriku, sĺz, telefonátov a pod.

Spolu tu žijeme ľudia presne z tridsiatich krajín sveta a dokážeme sa navzájom podržať. Čo je podľa mňa úžasné vzhľadom k tomu, že sme vyrástli v rôznych podmienkach, odlišných zvykoch a tradíciách, naše krajiny podliehajú iným politickým systémom, vyznávajú rôznu vieru atď. A čuduj sa svete, všetci do jedného vidíme veci prinajmenšom podobne, keď už nie rovnako, pričom vedenie univerzity ich nie a nie pochopiť. Nie preto, žeby nemohli,či nedokázali porozumieť tomu, čo je všetkým ostatným jasné, ale preto, že jednoducho nechcú. A v tom je ten problém. Nevôľa a neochota veci riešiť.

Preto jediné, čo sme sa rozhodli urobiť a čo urobiť vôbec môžeme je postaviť sa tomu. Spoločne. Toto právo nám vziať nemôžu. Aj keď možno nič nevyriešime, aspoň sa o to pokúsime. Myslím, že sme boli trpezliví až príliš a síce sa to celé o tri mesiace končí, lepšie neskôr ako nikdy. Snáď to aspoň tí, čo sem prídu po nás, budú mať o trochu jednoduchšie.

Ako sa na správnu protestnú skupinu patrí, určili sme si zástupcov (dve ženy, dvaja muži), ktorí budú hovoriť za nás všetkých. Nasledujúce kroky našej mini revolúcie teda sú:

1. Spísanie sťažností od A po Z s prípadnými riešeniami (v hindi a angličtine).

2. Podpísanie listu v troch kópiách.

3. Ich následné odovzdanie riaditeľovi Kendriya Hindi Sansthan v Agre, indickej vláde, ktorá daný program sponzoruje a hromadné odoslanie emailu s kópiou listu a podpismi všetkým ambasádam našich krajín v Indii, ako i tým indickým, ktoré sú sprostredkovateľom tohto kurzu a o praktikách , či systéme aký tu funguje, majú niektoré len mizivé, alebo žiadne informácie.

Zároveň sme si stanovili termín, dokedy očakávame adekvátne stanovisko k problému. Ak nás budú aj naďalej ignorovať, alebo slepo sľubovať, budeme dohnaní ku kroku číslo 4.

4. Kontaktovanie médií. Skupinka cudzincov štrajkujúcich pred univerzitou, môže vyvolať vcelku slušné haló, ktoré by sa bez pozornosti nezaobišlo.

Snažili sme sa to riešiť mierovými cestami v podstate od začiatku nášho pobytu. Boli sme dosť trpezliví, o čom som priebežne informovala aj tu na blogu, takže nám súčasný postup nemôžu zazlievať. Je nám síce ľúto, že to muselo zájsť až takto ďaleko, no keď sme už bitku začali, nemienime sa vzdať. Kedy, ak nie teraz? Ak aj nepríde riešenie, aspoň dáme o svojom probléme vedieť. Aj také volanie po pozornosti je lepšie, ako tiché prizeranie sa. Nejde o protest násilný, samozrejme, budeme len radi, keď sa všetko vyrieši čo možno najrýchlejšie a najschodnejšou možnou cestou. Nechajme sa prekvapiť, či to prinesie aj nejaké ovocie „because in India everything is possible!"

Aby ale bolo všetkým jasné. Indiu mám rada, vážim si ju a cením si možnosť byť tu. Táto krajina je úžasná a každému vrele odporúčam, aby ju aspoň raz za život navštívil. Stojí to za to! Má čo ponúknuť a hlboko sa dotkne každého. Kto neverí, nech sa o tom presvedčí pri čítaní článkov z mojich ciest. V živote som nevidela krásnejšie obrazy a nezažila toľko úžasného ako tu. Tento článok len popisuje realitu danej inštitúcie, nie krajiny ako takej. To, čo sa deje v nasej škole, funguje odlišne (lepšie) v iných mestách Indie, nie je preto potrebné hádzať na základe tohto príkladu, celú krajinu do jedného vreca. Okrem iného, problémy podobného typu sa môžu stať kdekoľvek vo svete, nie len v Indii.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Výbuchy po futbalovom zápase v Istanbule zabili 29 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.

EKONOMIKA

Technic sa nedá naučiť. Ako sa učiteľ stal dizajnérom Lega

Rád si z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.


Už ste čítali?