Dnes nervy, zajtra pohoda, pozajtra nehoda... jednoducho India

Autor: Martina Trginová | 2.2.2012 o 8:30 | Karma článku: 10,10 | Prečítané:  2092x

Ono to vyzerá asi takto. Vy si pekne naplánujete týždňový trip do Uttarakhandu, aby ste vypadli z atmosféry indickej univerzity, ktorá vám už po pár dňoch od návratu z domu, začala zase liezť na nervy. Booknete lístky do Dillí, spíšete itinerár predpokladanej trasy, tešíte sa a veríte, že aspoň 70% pôjde podľa plánu. Možno niekde inde vo svete by sa tak aj stalo, ale nie tu. Na druhej strane máte ale zaručené, že zažijete dobrodružstvo, o ktorom budete rozprávať ešte aj svojim vnúčatám.

PIATOK, 20. 1. 2012

Nebolo to tak dávno, čo som kvôli vlaku Taj Express takmer zmeškala lietadlo domov. Normálny človek by predpokladal, že tú istú chybu nezopakuje 2x. Normálny človek, ale nie ja s mojím večným pokúšaním šťastia a nádejaním sa ktovie v čo. A tak sa len pristihnem, ako pri okienku opäť kupujem lístky presne na ten istý vlak, aby som potom mohla na stanici stáť 5 hodín do polnoci, kvôli jeho meškaniu. Našťastie ma už nečakalo lietadlo, ktoré by mi uletelo, a tak som to príliš neriešila. S kamoškou z Ukrajiny sme sa utešovali, že je vlastne fajn, keď si všetko odbijeme hneď takto na začiatku, lebo to znamená, že odteraz už pôjde všetko hladko. Omyl! 

SOBOTA, 21.1. 201

Do Delhi sme dorazili 9:30 ráno. Z čoho vyplýva, že cesta, ktorá bežne trvá 3 hodiny, nám v noci zabrala 9 a pol. Vedľa nás sedeli 2 zahraničné baby. Šli na letisko a celú cestu tŕpli, či stihnú svoj let o 12tej na obed. Bolo mi ich dosť ľúto, keďže som sa vedela dokonale vžiť do ich situácie. Mala som silné pocitové deja vu spred mesiaca. Dúfam, že dorazili na čas. Okrem pol hodinovej hádky na pošte, kde nechceli Oľge vydať balík plný konzerv a sladkostí, ktorý jej poslali rodičia pred troma mesiacmi a vyhrážky úradníka, že sa bude na nás sťažovať ambasáde, sa v ten deň už nič tlak dvíhajúce neudialo.

NEDEĽA, 22. 1. 2012

V Delhi sme strávili jednu noc. Nakúpili potrebnú výbavu do chladného horského počasia a vyrazili naprieč prvej zastávke nášho výletu - Nainitalu. Samozrejme to, že sa tam dostaneme až o deň neskôr, ako sme plánovali, sme vtedy ešte netušili. Cesta trvala 7 hodín. Že neprídeme načas do mesta Haldwani, odkiaľ sme si mali vziať prípoj do Nainitalu, mi došlo už v polovici trasy. Situácia na cestách nebola práve najružovejšia. Začali sme preto rozmýšľať, akú vyjednávaciu taktiku zvolíme na taxikárov v prípade, že nám ujde aj posledný bus. Z úvah nás vyrušila nehoda, okolo ktorej sme prechádzali. Na krajnici sedelo plačúce dievčatko obkrúžené ženami v sári. Obďaleč bol húf hádajúcich sa mužov a vedľa nich odstavená motorka. V strede stál chlap, ktorý na rukách držal chlapca. Videla som len jeho bosé nohy. Chlapček bol mŕtvy. Zabil ho motorkár. Zvláštny pocit, byť tak blízko smrti. Pripomenulo mi to nehodu, ktorú som videla v Grand Teton National Park, kde sa zrazili dve autá. Na druhý deň som sa z novín dozvedela, že niekoľko členov posádky umrelo. Striasla ma zimnica, no autobus pokračoval v ceste.

Od cieľa nás delilo niekoľko pár kilometrov a hodinky ukazovali 7 večer. Už sme si boli isté, že spoj do Nainitalu nestíhame, keď v tom niečo zaškrípalo a autobus ostal stáť. Nadobro. Nikto nevedel, kedy sa pohneme. Traja indickí spolucestujúci, ktorí radšej odstavili rikšu, aby odišli, boli dostatočným signálom toho, že sa zrejme tak skoro nepohneme. Unavené, ale plné odhodlania sme začali stopovať. Nebolo veľa možností na vyberanie. Ani nie do minúty nám zastavilo auto, kde sedela milá rodinka, s dvomi malými dievčatkami, o ktorých som si dlho myslela, že sú chlapčekmi. Po načrtnutí našich plánov, nám navrhli, aby sme radšej prespali u nich doma v Haldwani, odkiaľ si vezmeme prvý ranný spoj do Nainitalu. Boli skutočne veľmi milí a pohostinní. Mali sme šťastie. V duchu sme ďakovali Bohu, že to za nás zas a opäť takto perfektne zariadil.

Ukrajinka Oľga s rodinkou v „našej" hosťovskej izbe.

P1040987.JPG

PONDELOK, 23. 1. 2012

Otec rodiny trval na tom, že nás ráno odvezie autom na stanicu. Autobus vyrážal 6:30. Snažili sme sa ho presvedčiť, aby si kvôli nám nerobil starosti a zbytočne nevstával keď nemusí. Beztak nám už dosť pomohli. No nepovolil. Po tom ako nám 10 minút nemohlo naštartovať auto, sme sa už celé natešené viezli smer autobuska. Ďalší deň je pred nami. „Otec" však zrazu prudko otočil volantom do protismeru a preradil rýchlosť. Čo to, čo to? Žeby nás unášal? Neunášal. To len dobiehal náš autobus, ktorý sa mu na pol ceste podarilo zastaviť. Poďakovali sme a naskočili do pohýnajúceho sa busu. Takže až odteraz pôjde všetko hladko. Či nie?

Nainital bol úžasný, aj keď miestami pôsobil príliš turisticky. Začali sme sa štverať na vyhliadku, aby sme sa pokochali pohľadom na Himaláje. Po ceste sme zastavili chalana na motorke, aby sme sa uistili, či ideme ozaj správne. A on že áno, naskočte si, ja vás tam hodím, je to kúsok. Traja na motorke, idúci po úzkej kľukatej cestičke. Držala som sa ako drak. Výhľad na Himaláje však stál za ten adrenalín. Od samej radosti som zavolala ocinovi, nech mu zdelím práve videné. Určite sa poteší. Hory a prírodu predsa miluje.

Nič z toho som ale povedať nestihla. Zato on mi oznámil, že doma leží s dotrhaným väzivom na nohe, lebo padol pri prechode zo Skalky pri Kremnici do Bystrice. Hneď mi bolo jasné, že si to musel na lyžiach túrovať dole svahom po tom najhlbšom snehu v plnej rýchlosti, akoby sa nechumelilo. V tom nás prerušilo. Došiel mi kredit. Super, mamina sa len vo štvrtok vrátila z nemocnice, oco si v sobotu dochráme nohu a chúďa sestra určite nevie, ktorého má skôr obskakovať, pričom ju ešte v stredu čaká posledná skúška. A ja si tu cestujem v nejakej Indii, kdesi pri Himalájach. Pocit viny neodniesli ani nádherné výhľady a niekoľkohodinová prechádzka po horách. Naspäť sme si už len stopli oranžovú „tatrovku", zviezli sa do mesta, kde sme deň zapili horúcim kakaom s čokokeksíkmi.

UTOROK, 24. 1. 2012

Vstávali sme o štvrtej, aby sme o piatej sedeli v buse smer Mussoorie - kráľovnej horských staníc Indie, ktorú za čias koloniálnej Indie vystavali Briti. Po 11tich hodinách sme prichádzali do hlavného mesta Uttarakhandu - Dehra Dun. Odtiaľ je Mussoorie už len 2 hodiny po kľukatých cestičkách hore do kopca. To by ale náš šofér nemohol 20 metrov pred autobuskou zraziť človeka. Vyzeralo to vcelku nevinne. No to, že dotyčný umrel, nám došlo až vtedy, keď za šoférom prišla polícia, začala ho mlátiť a vliecť na policajnú stanicu. Scéna ako z filmu. Ľudia z busu ich nasledovali. Išli podať svedectvo. Ojojoj Oľga, poďme my len odtiaľto kade ľahšie, toto vyzerá na dlho. Ktovie do čoho by sme sa ešte zaplietli. Nebolo to treba opakovať a už sme sa pratali do busu, stojaceho hneď vedľa. V tom ale vojde policajt a pýta sa, či tu náhodou nesedí niekto z busu, kto bol svedkom nehody. Sme ticho. V tom nás bonzne žena sediaca pred nami. Policajt nás po hindi vyzýva, aby sme šli na stanicu podpísať vyhlásenie. No to určite, nič podpisovať nebudeme. Ďalej sa tvárime, že nerozumieme ani slovu. S priblblým výrazom tváre ja nič, ja muzikant. Chlapík za nami nám to ale ochotne preloží do angličtiny. Odpovedáme, že sme nič nevideli (ako je aj pravda, keďže sme sedeli na opačnej strane) a že nikam nejdeme. Policajt odchádza. Ani som nečakala, že to tak rýchlo vzdá. Som síce jemne šokovaná, ale na smrť v Indii, som si už akosi zvykla. Je to predsa prirodzená súčasť života. Tu na to po čase nadobudne človek celkom iný pohľad. Smrť tu má parametrálne odlišný charakter, ako u nás doma.

O siedmej večer sme už našťastie ubytované v Mussoorie. Tak, žeby až odteraz išlo všetko hladko a bez problémov?

STREDA, 25. 1. 2012

Kupodivu áno. A my sme konečne prežili deň plný pokoja, krásnych výhľadov na okolitú krajinu a hory, nekonečných prechádzok a dobrého jedla. Vďaka Bože za takýto relax day.

ŠTVRTOK, 26. 1. 2012

Až na pár problémov pri presune do Rišikéša, ako to, že zrušili busy, a my sme v poslednej sekunde dobiehali na vlak do Haridwaru, odkiaľ sme vzali bus do cieľa, bolo všetko viac-menej ok. Atmosféra miesta bola aj napriek silnému turizmu (prevažne zahraničného charakteru) stále zachovaná a pomerne silná. Ganga je v Rišikéši až neuveriteľne čistá, s nádychom jemnej zelenej, vzduch svieži a dýchateľný a úzke uličky plné obchodíkov, popretkávané príjemnými kaviarničkami na nepálsky spôsob, v ktorých zažijete nejeden gurmánsky orgazmus.

PIATOK, 27. 1. 2012

Vyzerá to tak, že utorkom sa šnúra našich podivných náhod - nenáhod nadobro skončila. Rishikesh s jeho úžasným okolím a prírodou pripomínajúcou džungľu miešanú s obrazmi z Nového Zélandu, nám prinavrátil tú správnu energiu a vyčistil hlavu od všetkých myšlienok. Celý deň sme strávili chodením a objavovaním všetkých tých prírodných krás a zákutí. A veru nemohli sme spraviť lepšie. Spoznali sme fajn ľudí a deň zakončili posedením v nepálskej kaviarni Moon Dance Café, najlepšej akú som doposiaľ v celej Indii navštívila.

SOBOTA, 28. 1. 2012

Obe sme hlúpe a hluché voči našim vnútorným pocitom. Uvažovala som, aby sme v posledný deň nášho výletu necestovali do Haridwaru a ostali radšej v Rishikeshi. Veď je nám tam tak dobre. Myšlienka ale ostala nevyslovená blúdiť po mojej mysli. Oľga zasa mala akýsi nepríjemný pocit a do Haridwaru sa jej tiež 3x nechcelo. Napriek všetkému sme ale vyrazili. Lebo, ako som už povedala, očividne rady pokúšame, aby sme sa potom spätne presvedčili, že predsa len neuškodí, keď tej svojej intuícii budeme načúvať o niečo viac. Povedali sme si ale, že ten posledný deň už nejak zadáme, nech je aký je. Ubytovali sme sa v hoteli, zložili ruksaky a vyrazili na potulky mestom. Haridwar je niečo ako Varanási, Mathura, či Vrindavan. Sväté mesto, plné chrámov a kúpajúcich sa ľudí v Gange. A bohužiaľ rovnako plné tých, ktorí si z tohto svätého miesto urobili biznis a mámia od vás na každom kroku peniaze. Atmosféra mesta nás sklamala a po tom, ako nás začal prenasledovať jeden zo „svätých mužov", sme sa rozhodli ísť naspäť do Rishikeshu. Večera v obľúbenej reštike nesklamala a spokojne sme nasávali magickú atmosféru, ktorá nám hneď vylepšila náladu. Podvečer sme sa vrátili do hotela v Haridware, kde nás už o 6tej ráno čakal vlak smer Agra. Pred vstupom nás ale stihol prekvapiť ohňostroj, ktorý akoby symbolicky uzavrel celý náš crazy, no zato úžasný týždeň. S Oľgou sme sa na seba pozreli a bez slova usmiali. What a trip! Milujem Indiu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Výbuchy po futbalovom zápase v Istanbule zabili 29 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.

EKONOMIKA

Technic sa nedá naučiť. Ako sa učiteľ stal dizajnérom Lega

Rád si z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.


Už ste čítali?