Škola života

Autor: Martina Trginová | 1.2.2012 o 18:58 | Karma článku: 8,19 | Prečítané:  1027x

Vrátite sa na internát po týždňovom výlete, ktorý bol viac než dobrodružný a tešíte sa na ten stereotyp a relatívny odpočinok, ktorý vás najbližšie dva týždne čaká. Ste totiž jemne unavený z neustáleho presúvania z miesta na miesto, hľadania ubytka na prespanie, riešenia nečakaných problémov, bojovania s realitou indického života a ich mentalitou, ktorá vie byť niekedy príliš aj na koňa. Okrem toho potrebujete čas na vstrebanie a úplné uvedomenie si práve videného a prežitého. Všetky zážitky vo vás pomaly doznievajú. Preto som rada, že ma nečaká nič mimoriadne, len jednoduché, voľne plynúce, ničím výnimočné dni, bez väčších emócií. Brány indického internátu, presne toho, na ktorý tak často nadávam, ohraničujú v skutočnosti niečo ako ostrov pokoja, kde sme všetky chránené od vonkajších vplyvov a nástrah, ktoré na vás vonku číhajú. Presne toto teraz potrebujem. Byť ničím nerušená vo svojej bubline. Ráno vstanem, dám raňajky, sprchu, pôjdem do školy, operiem, možno sa trochu poučím (aj úmysel sa ráta), pôjdem na net, prečítam knihu a rýchlo spať. Poetická predstava, no na míle vzdialená od reality.

Tí, ktorí ma občas čítajú, už poznajú systém a pravidlá, ktorým sme na internáte podriadené. Všetky sme si za toho pol roka stihli dokonale zvyknúť na podmienky, do ktorých sme boli doslova vhodené (keďže žiadna z nás vopred netušila, ako to tu reálne funguje). Spolunažívame si jedna vedľa druhej, zdieľame svoje problémy, vzájomne sa mnohému učíme a získavame hodnotné skúsenosti do života, ktoré nám nik nevezme. To všetko je pekné. No problém nastáva vtedy, keď sa naozaj niečo stane a nejde len o zlomený necht.

Znudene si sedím na hodine čítania a čumím na všetky tie hindské kliky-háky. Keď v tom začujem nezvyčajný šum a vravu. Zdvihnem zrak od učebnice. Vidím obraz baby z Mongolska, obkolesenú ďalšími piatimi Mongolkami. Zdá sa mi to, alebo ešte pred chvíľou sedela na inej stoličke? Vysvitlo, že jej prišlo náhle nevoľno a prudkým postavením sa jej zatočila hlava tak, že stratila rovnováhu. Baby boli našťastie dosť pohotové a stihli ju zachytiť skôr, ako klesla k zemi. Nebolo by na tom nič zvláštne, náhla zmena tlaku môže zatočiť s hocikým. Aj mne sa to už párkrát stalo. Okrem toho dnes nejedla raňajky. Už nemôže jesť to, čo nám tu varia. Preto nečudo, že sa jej telo cítilo slabo. Celá skupinka odišla do učiteľského kabinetu, kde si baba trochu oddýchla, napila sa vody a šla na izbu. Týmto som situáciu považovala za ukončenú a uzavrela svoje úvahy o možných príčinách vzniknutého stavu.

Ďalšou hodinou bola gramatika. Posledná pred obednou prestávkou. Po pár minútach nezáživného sedenia, som sa postavila a taktne vytratila z triedy. Po ceste na izbu vidím ako, ešte prednedávnom odpadnutá Mongolka, sedí na slnku s dvoma babami, ktoré jej pomohli prejsť zo školy. Hovorím si, že jej je už lepšie a uznávam, že to bola ozaj len chvíľková nevoľnosť. Zapájam notebook v internetovej miestnosti a čakám, kým nabehne net (tak rýchly ho tu zas nemáme). Za ten čas si stíham ísť do izby po zabudnuté slúchadlá. Po ceste ale vidím obraz ležiacej Mongolky so zavretými očami na tom istom slnku. Že sa neopaľuje pochopím vtedy, keď sa jej jedna baba snaží nahmatať pulz a druhá uteká na tretie poschodie po babu z Chile. Tá je povolaním zdravotná sestra. Ešte šťastie, že má už týždeň silnú hnačku, vďaka čomu nechodí na hodiny. Moja izba je na prvom poschodí, vbehnem dnu a bez rozmýšľania beriem vodu, uterák a med (jediný cukor, ktorý som na izbe mala). Nebolo času na rozmýšľanie, ponáhľam sa k nej. To už tam bola baba z Chile a ďalšie Mongolky, ktoré jej držali nohy nad úrovňou hlavy. Potierame jej ďasná medom a dúfame, že sa preberie. Nachvíľu otvorí oči, no vzápätí opäť stratí vedomie. Toto už nie je sranda. Očividne nejde len o obyčajné odpadnutie. O pár minút sa ako tak preberie a napije vody.

Keď bola schopná zmysluplne komunikovať, baby ju pomaly niesli do izby na tretie poschodie, aby si ľahla. Hovorím, nech ju dajú do mojej na prvom, ak nevládze prejsť. No niesli ju ďalej. A veruže nešlo o hocijaký náklad. Je to vysoká baba s extrémne robustnou stavbou tela. V Mongolsku robí policajtku, ktorá chytá zlodejov a vrahov. V jej krajine dostala ocenenie Policajt roka. Je to výborná profesionálka, perfektne trénovaná, nie žiadne ochradnuté tintítko, ale ženská krv a mlieko, ktorá má po rukách jazvy od nožov, získané v súbojoch so súperom. Tá by nahnala strach akémukoľvek nabúchanému chlapovi. Pod týmto tvrdým obalom sa ale ukrýva super baba, ktorá sa sem prišla učiť hindi, lebo miluje Bollywoodske filmy. Každý máme vlastné dôvody.

Na druhom poschodí odpadla opäť. To ju už položili do prvej otvorenej izby. Kde je ten lekár, či lekárka, ktorí nám tu majú byť podľa zmluvy k dispozícii, keď ich potrebujeme? Kde sú tí, ktorí nám len obmedzujú slobodu pre „naše dobro" ako tvrdia, o čom v zmluve nebolo ani slova, no keď o niečo ide, ani sa neobzrú? Tí majú len kopec rečí a vedia byť rázni len vtedy, keď neprídeme do školy viac ako dva dni. Aby sme náhodou nevymeškali viac ako 20% z dochádzky, lebo to by sme potom nedostali certifikát, čo by znamenalo, že oni by potom nezinkasovali za nás od indickej vlády peniaze, na ktorých štipendium tu vlastne študujeme. A toto je ten háčik. Peniaze. Doteraz za tou babou nikto z kompetentných neprišiel, nespýtal sa ako sa má, či je v poriadku, nevzal ju do nemocnice, nikto sa jednoducho nezaujíma. No keď sa náhodou o siedmej večer neprídeme do jedálne nahlásiť, že sme prítomné, už nám zvonia na dvere, aby si overili, či sa náhodou netúlame po uliciach Agry. Hovoria síce, že za nimi môžeme prísť čo i len s najmenším problémom, veď sú tu predsa pre nás, no keď sa tak stane, odbíjajú nás vetami typu Koi bát nahín („Nič sa nedeje") alebo Čin tá mat karó („Nerob si starosti"). V skutočnosti sme totiž vedeniu tejto inštitúcie všetci ľahostajní. Ešte šťastie, že sme tu jedna pre druhú, keď ozaj treba a navzájom si vieme pomôcť.

Nech to znie akokoľvek pateticky, som fakt rada, že sme sa tu stretli taký kolektív, aký sme. Síce všetky z iných kútov sveta, rôzneho veku, charakteru, náboženstva, každá s iným príbehom, či profesiou. Nie vždy je to ľahké a prirodzene sú situácie, kedy si musíme poriadne zahryznúť do jazyka a zhlboka sa nadýchnuť. No zakaždým keď ide do tuhého, dokážeme držať spolu a pomôcť jedna druhej. Spája nás totiž život v rovnakých podmienkach, kde nemáme veľmi na výber. Po tomto incidente sa baba z Lotyšska priznala, že jej sa stalo to isté, keď pred pár dňami odpadla v kúpeľni. Spomínaná baba z Chile má hnačku a ďalšie dve vracajú s rovnakými príznakmi ostošesť. Pravdepodobne nejaká baktéria. A dôvod? Ktovie. Rozhodli sme sa viniť kvalitu vody a stravu, ktorá má od tej nutrične hodnotnej na míle ďaleko. Až doteraz som netušila akou dôležitou súčasťou života je jedlo, čo všetko môže ovplyvniť a čo všetko od neho závisí.

Jedna z vracajúcich báb dokonca uvažuje o tom, že odíde predčasne domov. Už viac ako mesiac sa totiž poriadne nenajedla, aj keď by veľmi chcela. Dosť schudla a zoslabla. Niektoré nedostali menštruáciu odvtedy ako sem dorazili (čo je pol roka) a začínajú sa báť, aby z toho nenastali vážnejšie problémy, ako napríklad neplodnosť. Na východnej pologuli sa totiž voda točí na opačnú stranu ako u nás. A keďže krv je tiež tekutina, cirkuluje do protismeru. Tak mi to bolo vysvetlené našou čilskou zdravotnou sestričkou. Znie to logicky, preto jej verím. Telu potom trvá, kým si na túto novú skutočnosť zvykne. U niekoho je to týždeň, no u niekoho mesiace. Všetko je individuálne. Iným (ako mne) našťastie len padajú vlasy a lámu sa nechty.

Tak asi takto plynie náš „pokojný", stereotypný život na internátnom ostrove. No aj napriek tomu sa ešte stále usmievame a sme viac, či menej spokojné. Lebo iná možnosť nie je. A viem, že raz, keď sa celá táto „reality show" skončí a každá si budeme osve kráčať životom, nám to tu bude paradoxne chýbať a budeme na to s pocitom nostalgie spomínať, ako na krásne časy. Všetko je totiž relatívne a závisí len od uhla pohľadu.

PS: Jerry umrel. Po príchode z výletu mi spolubývajúca oznámila, že ho našla ležať na poličke pod stolíkom. Zrejme ho nechtiac zabila šuflíkom, ktorý prudko zavrela, keď ho tam našla obžierať zošity. Ktovie ako dlho tam už chudák hnil. Aj mi trochu chýba, no oteplilo sa, a tak ho vystriedali komáre. A komáre rovná sa jašterice. Ešteže v Indii nikdy nie si sám. Okrem toho sa mi do rána sníval sen o krave a mlieku. Začína mi šibať, alebo si zo mňa moje podvedomie len strieľa?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Výbuchy po futbalovom zápase v Istanbule zabili 29 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.

EKONOMIKA

Technic sa nedá naučiť. Ako sa učiteľ stal dizajnérom Lega

Rád si z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.


Už ste čítali?