Prvý jarný deň v Indii

Autor: Martina Trginová | 16.1.2012 o 9:14 | Karma článku: 9,25 | Prečítané:  1078x

15.1. je podľa indického kalendára prvý jarný deň. Je pravda, že zimná hmla už ustúpila, vďaka čomu sme konečne uvideli niečo ako modré nebo. Aj tie teploty začali byť oveľa príjemnejšie i keď na noc sa ešte vždy poriadne zababuším. Okrem týchto pomaly nastupujúcich zmien počasia, však ostalo v Agre všetko rovnaké. Bola by to tak úplne obyčajná, ničím výnimočná nedeľa, keby...

Bolo osem hodín ráno. Ešte stále som dospávala štyri a pol hodinový časový posun a ani zďaleka som nebola rozhodnutá zobudiť sa. Odrazu však cítim ako mi šklbe vankúšom. Čo mi šibe? Veď sa nehýbem. Otvorím oči a čo nevidím. Náš Jerry si veselo škrabká do vankúša! Tie tri hovná, ktoré som po príchode na poličke našla, mali byť očividne výstrahou. Niektorí z vás už Jerryho poznajú, tí ktorí nie, Jerry je myš, ktorú sme už zo 5x krvopotne vyhnali, ale vždy sa ktovie kadiaľ vráti. Vyskočím z postele ako divá a chvíľku uvažujem, či sa mi to len nezdalo. Bol totiž dosť rýchly a predsa len som bola ešte rozospaná. Vzápätí ho však vidím liezť po skrinke, blížiac sa k sušeným banánom, v ktorých obale som následne objavila vyhryzkanú dieru. Tým vo mne umrela posledná nádej, dúfajúca v jeho neprítomnosť. Tu už prestáva všetka sranda! Taká myš, aj keď malá, môže byť prenášačom miliónov chorôb.

V tom momente moja bublina akéhosi zvyškového nadšenia, krajšieho a hlavne trpezlivejšieho pozerania sa na svet, ktorá okolo mňa prvé dva dni po príchode z domu ešte ako-tak krúžila, praskla ako balón! Neviem prečo som si myslela, že by mohla vydržať minimálne týždeň. Realita, ktorú som si tu doteraz žila, tá istá, čo sa mi doma zdala byť len vzdialeným snom, ktorý sa ma snáď ani nikdy netýkal, bola späť. A udrela plnou silou. Postupne sa mi začal zaostrovať zrak a do mozgu dorážali vnemy a pocity, ktoré doteraz blúdili ktovie kde po nervovom systéme. Pocítila som jemnú skľúčenosť a bezradnosť.

Chvíľu som sa snažila oklamať samú seba a prísť prácou na iné myšlienky. Preto som do lavóra nahádzala veci a začala prať. Efekt to ale malo úplne opačný! Pranie v rukách mi pripomenulo jednu z činností, ktorú som tu neznášala. Preto bolo treba vymyslieť účinnejší plán. Učiť sa mi nechcelo (čaká ma ešte posledná skúška, ktorú som kvôli Vianociam doma vymeškala) a na školu som sa snažila radšej nemyslieť. Vedela som to. Musím vypadnúť! Veď taká jarná prechádzka nemusí byť zlá. S babami sme šli k pár kilometrov vzdialenému Dayal Baghu. Ide o zaujímavú historickú pamiatku. Je to kostol, mešita, svätyňa, či chrám v jednom, rozostavaný už niekoľko sto rokov a ešte stále nedokončený. Práve v tom tkvie symbolika a výnimočnosť tejto stavby. Pamiatka, má dokazovať schopnosť množstva náboženstiev existovať vedľa seba a vzájomne sa tolerovať, preto by ani nemala byť dokončená, inak by myšlienka zahynula. Aspoň tak nám to vysvetlil jeden z učiteľov. Zároveň ide o spojenie viacerých architektonických štýlov od anticky pôsobiacich stĺpov, cez gotické klenby a európske balkóniky, v kombinácii s typicky indickou výzdobou, pokrývajúcou reliéfy a okenné výplne, končiac štyrmi minaretmi, obkolesujúcimi štvorcový pôdorys chrámu. Namiesto strechy bola len nedokončená diera a tak som si tam predstavila majestátnu kupolu. Celkom by sa tam hodila.

Pred vstupom nám ale zhabali všetky elektronické zariadenia, aby sme im to tam náhodou nevyhodili do vzduchu, a tak aspoň fotka spred brány.

DSC04189.JPG

Neďaleko sme zbadali pár pávov, čo kamoška zo Srí Lanky pochopila ako znamenie (páv má symbolizovať sexuálnu túžbu). Práve sa totiž nachádzala v hlbokej úvahe o svojom budúcom manželovi, ktorého by podľa horoskopu, vytvorenom v deň jej narodenia, mala spoznať v zahraničí. Čas sa jej teda pomaly kráti a ona zatiaľ nenatrafila na nikoho súceho. Neviem ale kde berie istotu, že India ostane jediným zahraničím, ktoré navštívi. Vrásky na čelo jej pridala aj Talianka nevinnou poznámkou, že ľudia zo Srí Lanky, sú vlastne pradávnymi prisťahovalcami zo severu Indie a nie samostatným národom, ktorý by sa na ostrove vytvoril len tak z ničoho nič. Okrem toho patrila dlhé roky pod nadvládu Indie a tak nemôžme s istotou potvrdiť, či sa to tu v jej prípade dá chápať ako dostatočné zahraničie. Zmätenosť a postupnú stratu ilúzií v jej očiach, som s tou mojou prasknutou bublinou vedela dokonale pochopiť.

Po ceste naspať sme míňali dav ľudí (prevažne mužov), ktorí v agónii pokrikovali. Akonáhle sme podišli bližšie, bolo jasné, že nepôjde o jeden z typických štrajkov, či politických kampaní. V strede tancovali polonahí muži, ktorí sa na hruď a chrbát plieskali rukami. To by ešte nebolo nič zarážajúce. Oni ale mali na tých rukách pripevnené kovové ostne, ktoré si za pokriku a občasného hecovania davu zarezávali do kože. Až vtedy mi došlo, že tá červená čo vidím nie je prášok, či farba, ale ich vlastná krv. Ľudia pozorujúci „predstavenie" tvrdili, že je to jeden zo židovských rituálov, oslavujúci koniec pôstu. No to sa mi akosi nezdalo. Ind (áno, presne ten, ktorého som ešte stále nestretla) mi zas pri večernom telefonáte povedal, že to boli Shia moslimovia, ktorí to robia pre odpykanie svojich hriechov, po čom má údajne nastať uzmierenie, čo už bola prijateľnejšia varianta. Serene (spomínanej Talianke) to zasa pripomenulo deň odohrávajúci sa v jednom z talianskych mestečiek raz za 7 rokov. V rámci kresťanského festivalu je súčasťou dlhého procesu tvoriaceho výjavy z Biblie aj časť, kedy sa ženy a polonahí muži týrajú ostnatou guľou. A potom, že kto sa má vo všetkých tých náboženstvách vyznať.

Samalie zo Srí Lanky to točila. Z obnažencov tam ale kvôli množstvu ľudí vidieť len záblesk. No kebyže sa pre lepší záber votrieme do davu, bez obťažovania by sa to nezaobišlo (ako sa už neraz stalo) a to sme riskovať nechceli.

Jarná prechádzka, nedostavaný Dayal Bagh a ani krvavé mužské hrude mi žiaľ moju bublinu nevrátili. Preto som si za 15 rupií (7 korún) kúpila kilo hrachu a veselo lúskala. Keď som ponúkla Yuge (babu z Číny), povedala, že surový hrach ešte nikdy nejedla, no chutil jej. Dokonca aj domáci zazerali čudnejšie než zvyčajne. Nakoniec vysvitlo, že jedenie surového hrachu nie je v týchto končinách bežnou záležitosťou a konzumujú ho len varený. To medzi nami rozpútalo debatu o jedle. Yuge zaujímalo, či u nás jeme všetky druhy mäsa. Odpovedám, že jasné, teda okrem toho psieho.

„A ty si už mala psie mäso?" Kontrujem protiotázkou.

„Jasné, ale vôbec to nie je chutné a ani sa to u nás často nejedáva. Je to skôr brané ako medicína, pretože psie mäso zahrieva žalúdok. A tak keď som mala žalúdočné problémy, trochu som si dala."

Ešte šťastie, že si na Slovensku pri žalúdočných problémoch len za jeden hrkneme. To zahreje rovnako ako nejaký zabitý pes.

Na internát sa mi veľmi nechcelo, nakoľko viem, že ma tam niekde čaká Jerry. Rozčítaná kniha Holy Cow od Sarah Macdonald (vrelo odporúčam!) ma ale presvedčí. Usalaším sa na posteli, zapnem stolovú lampičku a... nič. Do kelu, veď som len predvčerom menila žiarovku, nemôže byť tak rýchlo vypálená. Aj elektrina momentálne išla, kde je teda problém? Skúmam a posúvam sa po kábli. Rozhryzený. Ale nie, že len nahryznutý. Totálne prehryzený na smrť tak, že z jedného kábla, boli odrazu dva. A týmto si náš škodič oficiálne vyslúžil prezývku Electric Jerry.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Výbuchy po futbalovom zápase v Istanbule zabili 29 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.

EKONOMIKA

Technic sa nedá naučiť. Ako sa učiteľ stal dizajnérom Lega

Rád si z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.


Už ste čítali?