Do štvorice všetko dobré

Autor: Martina Trginová | 14.1.2012 o 8:49 | (upravené 14.1.2012 o 9:40) Karma článku: 10,33 | Prečítané:  1454x

Niekedy nenávidím svoje pocity. Opäť sedím v lietadle do Indie. Kde inde ako do Indie, všakže. Tento raz sa mi ale, prekvapivo, vrátiť nechcelo. Vyše dva pohodlné týždne doma, mám zameniť za tú pakáreň, v ktorej nás nadžgávajú zemiakmi a ryžou, za to prostredie plné báb, z ktorého začínam byť na prášky, za tú atmosféru a systém, ktorý je skôr nesystémom a hlavne za ten smrad, špinu a kopu obťažujúcich nadržaných Indov?! Fakt sa mi naspäť nechcelo. Myslím to vážne. Nuž ale, človek mieni, život mení... A tak, sediac v lietadle, pozerajúc One Day film (lebo bola nálada), sa prenášam v čase a v hlave premietam všetky tie razy, kedy som letela do Indie, so snahou pripomenúť si vtedajšie pocity. Toto je štvrtá cesta v priebehu troch rokov.

Prvý raz som išla na stáž, čiže pracovne a vôbec som netušila do čoho idem. Bola som viac šibnutá, ako vystrašená, aj keď zodpovedná. Ono vždy je to ľahšie, keď neviete, čo máte čakať a všetko má príchuť wow efektu. Túžila som po dobrodružstve a tajne dúfala, že ma tam niečo buchne po hlave a možno aj zmení. Však je to spirituálna krajina, kam chodia ľudia bežne hľadať samého seba, tak prečo nie? Poprípade ma aspoň postretne niečo prevratné a život ovplyvňujúce.

Však aj postretlo. Chlap. A aby nebolo málo, tak rovno Ind. A to som sa pred cestou dušovala, že ak by som sa aj, nedajbože, s niekým zaplietla (čo som v Indii nevidela príliš reálne... Fakt som nevedela do čoho idem, ani že India je vlastne najväčšia zoznamka na svete), tak to bude nejaký iný zahraničiar, ale Ind NIKDY!!! Keď nadišiel čas odchodu, išiel ma odprevadiť na letisko, ako sa patrí. Premúdrelo som mu povedala, nech ma počká vonku, kým si spravím check-in, aby som potom v pokoji, vybavená a bez stresu prišla za ním, keďže ľudí bez lístka dnu nepúšťajú (pri všetkých tých lúčiacich sa indických rodinách, by bolo letisko overcrowded). Síce mi hovoril, že by ma už von pustiť nemuseli, predsalen je domáci, vie ako to chodí, no ja som tomu nevenovala prílišnú pozornosť. A hádajte čo? Áno, oni ma tí ozbrojenci stojaci pri vchodových dverách už nepustili. Vypukla vo mne panika a búrka emócií. Však sme sa ani poriadne nerozlúčili! Skúšala som sa prešmyknúť, z čoho mohol byť vcelku slušný prúser, bol predsa rok 2009 a ľudia si ešte čerstvo pamätali teroristický útok na Taj Hotel v Mumbaji. No a oni ma ani nepustili. Zmohla som sa len na to, že som telefonujúc prechádzala popred sklenené, na pohyb sa otvárajúce dvere, revala do mobilu ako tur (čo sa mi nestáva často, keďže som typ, ktorý sa radšej vyplače osamote, kde ho nikto nevidí), pričom on vyskakoval z davu a mával rukou, aby som aspoň videla, kde sa nachádza. Nádherná rozlúčka, no uznajte. Muselo to vyzerať dosť komicky. Ešte som si tam v tých rozpakoch zabudla aj moju obľúbenú mikinu. Nevadí.

Ako to už v týchto lovestorkách á la Pilčerka býva a život tiež rád prekvapuje, o pár mesiacov som už celá nažhavená sedela v lietadle smer Bombaj. Druhý raz. Ako inak, za tým chlapom. Bolo mi jedno, že som akože baba, a teda nie je vcelku ok a ani v súlade so spoločenskými normami, či zásadami, aby ženská obháňala chlapa, a ešte k tomu Inda. Ale zabijem sa, keď som to tak cítila? Ešte aj teraz si živo pamätám, ako som v tom lietadle od nedočkavosti nevedela obsedieť. Bola som šťastná ako blcha, majúca taký ten pocit všemohúcnosti, že si akože plním sen, plná síl, schopná zariadiť aj svetový mier, keby bolo treba. Také to pravé, nefalšované šťastie. Dodnes si myslím, že to bola tá najlepšia vec, ktorú som mohla urobiť, pretože to bolo niečo, po čo som naozaj túžila. Naši, ale aj väčšina známych, ktorí boli s mojou situáciou ako-tak oboznámení, ma ale mali za debila. Dokonca ma od cesty odhovárali, totálne žiadna opora. Ja som však bola plne rozhodnutá a nemienila od svojho plánu ustúpiť ani o krok.

Malo to však jeden háčik. Chudák Ind totiž o ničom nevedel, a tak, keď ma uvidel stáť vo dverách, zdrevenel a zmohol sa maximálne na neveriace: „What the fuck???" a zavrel. Myslela som, že sa to deje len vo filmoch, táto od prekvapenia dvere zabuchujúca scéna, ale očividne sa to dá aj v realite. Toto ozaj nie je reakcia, akú som si v hlave premietala na milión spôsobov. Po prvotnom, dlhotrvajúcom šoku, sme ale nakoniec prežili pár teplých bombajských dní. Bolo to super a ani raz mi nenapadlo oľutovať svoj počin. Síce som si postupne jemne uvedomovala, že to teda predsa len nebude úplne to pravé orechové, ako som si v tej mojej bubline lásky naivne nahovárala. Ale veď preto som vlastne podnikla túto cestu, aby som zistila koľká bije a snívaním o orientálnom princovi v ďalekej Indii, zbytočne nestrácala čas. Nech to dopadne ako chce. Potrebovala som mať jasno a bola preto ochotná risknúť aj napríklad také sklamanie. Som ale dosť tvrdohlavá a vždy do poslednej chvíle verím v tie blbé šťastné konce. Preto nie vždy počúvam moju nikdy sa nemýliacu intuíciu. A tak som sa ešte stále hrala na zaľúbenú a užila si tie dva týždne, čo to dá. Však čo ak budú poslednými. To som si nevedela veľmi dobre predstaviť.

Všetko má raz svoj koniec a keďže som MUSELA (a vlastne aj chcela) dokončiť školu, vrátila som sa ako poslušná dcéra svojich rodičov domov. A poučená predošlou chybou, pekne ostala pred letiskom a poriadne sa rozlúčila. Už už som si nahovárala, že sa to tentoraz zaobíde bez sĺz. Naivka. V lietadle som si pozrela film Time Traveler´s Wife, čo som fakt robiť nemala. Začínam si zvykať, že si pozriem film, či prečítam knihu, vystihujúcu moju situáciu, v tom najsprávnejšom momente, kedy sa ma to akosi týka, čím náhodne a nepripravene precítim dej stokrát silnejšie. A tak sa stalo, že mi pri scéne o tom, ako sa mŕtvy muž hlavnej hrdinky vracia do budúcnosti, aby sa aspoň objali, prišlo nečakane ľúto. Takže bolo plačky plačky a s hrčou v krku som uvažovala, či toho „môjho" Inda vôbec ešte niekedy uvidím. Akoby som podvedome tušila, že to také jednoduché nebude a potrvá to dlhšie, než predpokladám.

Samozrejme, školu som dokončila a keďže ma ten pocit Inda aj napriek dvom prejdeným rokom, občasným sporom, nečakaným zvratom a permanentnému pocitu ako na hojdačke, kedy som už akože bola z neho vyliečená, aby som potom spätne zistila, že teda ešte nie, stále ako tak držal, vymyslela som si najväčšiu kravinu na svete. Idem študovať jazyk hindi do jedného z najšpinavších miest Indie - Agry. Neviem síce, načo mi to hindi bude, ale budem predsa v Indii, ktorá mi mimochodom chýbala tiež a ak Boh dá, stretnem sa konečne aj s tým „mojim" Indom. Aspoň na pársekundové objatie, ako v tom filme. Očividne sa rada emocionálne týram, inak si to neviem vysvetliť.

Tretí raz v lietadle sa ale pocit radikálne zmenil. Už to nebola eufória ako ten prvý, ani nevydržateľná radosť z pocitu, že si idem za svojím. Áno, aj teraz som bola šťastná, šla som predsa do Indie, ktorá si získala moje srdce a chýbala mi až tak, že som do radu pozerala všetky (aj nepozerateľné) bollywoodske braky, počúvala ich niekedy až do extrému vypišťané songy a začala variť indické špeciality, len aby som si ju aspoň z časti pripomenula a cítila tú nostalgiu. Ale akosi prezieravo som mala rešpekt pred tým, čo ma čaká. Veď vravím, že občas nenávidím tie svoje pocity a kadejaké predtuchy lebo sú vždy správne, no ako naschvál prídu až vtedy, keď je rozhodnuté a nedá sa cúvnuť. Zvnútra ma pomaly hlodal pocit, že by som mala byť na pozore, pretože teraz to bude trochen o inom. Nie také ružové a bezstarostné ako predtým (alebo som na všetko to zlé stihla za ten čas zabudnúť?). Ako obvykle, tak sa aj stalo. Nuž, máš čo si chcela, krava blbá. Snažila som si navrávať (a hodnú chvíľu tomu aj verila), že všetko je v podstate fajn, veď som ďaleko od domova, spoznávam nových ľudí a vkuse cestujem, čo viac môžem chcieť? Dokonca som začínala uvažovať ako, kde a s kým strávim svoje prvé Vianoce mimo Slovenska. Možností bolo niekoľko, ale ja, slečna tvrdohlavá, som ich pochopiteľne túžila stráviť s pánom Indom, aj keď bol už dávno pasé. Nemalo ísť o nič romantické, už dlhšie sme mali status kamarátov, či skôr takých lepších priateľov, ktorých aj napriek tomu, že žijú parametrálne odlišné životy nezávisle od seba, niečo spája a stali sa súčasťou sveta toho druhého.

Keďže starý známy život má perfektne vyvinutý zmysel pre humor, aj keď je ten humor niekedy čierny, v rodine sa veci nečakane zvrtli. A tak som zrušila kúpenú letenku do Chennaia a bookla tú do Viedne. Klamala by som, kebyže tvrdím, že som sa domov netešila. Tešila a ešte ako! Po tých štyroch mesiacoch vojenských podmienkach a režimu, aký tu na indickom internáte vládne a o ktorom nikto nič pred príchodom nevedel, som si doma (paradoxne) užívala nevídanej slobody. Ryžovo - zemiačnu stravu, ktorou nás tu vkuse kŕmia a vďaka ktorej sa mi týždeň pred odchodom snívalo o párkach a Treske, som vďačne vymenila za dvojtýždňové vyžieranie sa ako to zlaté prasiatko. Stretávala som starých známych a bola v siedmom nebi. Pri tom všetkom som dokonca zabudla na dôvod môjho príchodu. Ešte aj tie vianočne vyzdobené ulice sa mi zdali menej sivé a ľudia o trochu viac milší a tak som spätnú aklimatizáciu zvládla prekvapivo bez depky. Proste vianočná pohoda. Akurát ma na štedrý deň na pár sekúnd zamrzel fakt, že som bola po dvoch rokoch tak blízko k stretnutiu s Indom a ono nakoniec nič. Povedala som si ale, že keď sa to dalo vydržať doteraz, pár mesiacov navyše ma predsa nezabije. Do Indie sa vraciam, takže reálna šanca stále existuje.

Teraz sedím (o 5 kíl ťažšia) v lietadle niekde nad Arabským polostrovom a v hlave mi bubnuje nespočetné množstvo myšlienok. Niečo na štýl paniky, zmiešanej so zmätenosťou. Zvláštny pocit, iný ako všetky tie predošlé. Opäť viem, že sa ide niečo stať, niečo zmeniť, ale netuším čo, čo ma privádza do ešte väčšieho zúfalstva. Intuícia je sviňa, ale aspoň nás posúva vpred. Viem, že to v tej škole už nejak dobačujem, ale ešte neviem ako. A možno sa mi tá motivácia a nadšenie učiť sa hindi, ktoré som mala na začiatku, ale učitelia a systém výučby ich dokonale pochovali, akoby zázrakom vrátia. Viem, že teraz mi India ponúkne inú tvár ako doposiaľ, India je totiž riadna koketa, ktorú sa vám nikdy nepodarí dopredu odhadnúť. Ach, kebyže ma tak chce milo prekvapiť. Akoby odmena za to, že sa aj napriek všetkému vraciam, aj keď viem, že ona ma vôbec nepotrebuje a nezávisí odo mňa, to skôr naopak. Šípim, že sa niečo (alebo úplne všetko) ochvíľu obráti. Buď k lepšiemu, alebo totálne k zlému, aby sa mi potom z toho dna lepšie odpichovalo do novej etapy. V Indii totiž neexistuje stred. Buď je všetkého príliš a beriete, alebo nemáte nič. Ako na hojdačke. Sama som zvedavá a nechám sa prekvapiť, také malé kinderko. Vitaj India! Konečne „doma".

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Výbuchy po futbalovom zápase v Istanbule zabili 29 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.

EKONOMIKA

Technic sa nedá naučiť. Ako sa učiteľ stal dizajnérom Lega

Rád si z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.


Už ste čítali?