Ako som takmer zmeškala lietadlo a slovenské Vianoce sa nekonali

Autor: Martina Trginová | 25.12.2011 o 12:15 | (upravené 25.12.2011 o 15:28) Karma článku: 12,28 | Prečítané:  2094x

Minulú nedeľu sme sedeli so spolužiačkami z indickej školy na horúcej čokoláde (prášok s vodou, skôr voda s vôňou kakaa ako čokoláda). Ako tak ohovárame indický systém, sťažujeme sa na všetky pravidlá, zákazy, príkazy a na dotieravých Indov, ktorí nás neustále obťažujú a obkukujú, bulharská baba zahlási pamätnú vetu - Odkedy som tu, mám pocit, že som hlavnou postavou vo filme s názvom „Mne sa to nikdy nemôže stať!“ Navrávam si v duchu, že predsa až také hrozné to tu nie je a až na pár výnimiek nás tu zase nič také mega dobrodružno-prekvapivé nestretá. Až v jeden stredajší podvečer...

Nie príliš potešujúce okolnosti zariadili, že som musela narýchlo zrušiť svoje pôvodné plány - stráviť dvojtýždňové vianočné prázdniny cestovaním po juhu Indie. Hold, ide sa domov! Jasné, že som sa tešila, Vianoce doma, čo môže byť lepšie? Spiatočná letenka z Dillí do Viedne kúpená, lístky na vlak z Agry tiež, už len vypýtať povolenie od školy, aby ma vôbec pustili a ide sa. To som však netušila, že návrat do vlastnej krajiny sa môže tak skomplikovať. Prvým kameňom úrazu bola, ako inak, škola a jej úradníci. Kým som konečne dostala podpisy od tých správnych ľudí, aby mi vôbec dovolili opustiť brány nášho stráženého internátu, takmer sa mi na žalúdku vytvoril vred číslo jeden. Samozrejme, v najhoršom prípade som mala pripravenú aj variantu drzého úteku a lá rebelant. Vo všeobecnosti sa nás totiž stráže môžu pokúsiť zastaviť, ale nesmú sa nás dotknúť, preto som túto možnosť, v prípade zamietnutia mojej žiadosti o odchod, videla nádejne. Bola som odhodlaná ísť aj cez mŕtvoly! Keď som si však predstavila ako sa im snažím s kufríkom na kolieskach vyhýbajúc sa kravským výkalom na ulici uniknúť, rozmyslela som si to a s o to väčšou vervou som pendlovala z jedných dverí do druhých a zase naspäť. Našťastie sa podarilo, žiadosť a povolenie podpísané. Vyzeralo to, že mi už nič nestojí v ceste. Polročné skúšky porobené, až na jednu, ktorá si ma počká po príchode naspäť.

Spokojne si nabalená sedím v rikši a v duchu uvažujem ako na letisku vyrabujem Duty Free obchodíky. Vzala som si viac peňazí, aby som mohla ešte čo to dokúpiť do zbierky darčekov, ktorých nikdy nie je dosť. Odrazu ma premohol zvláštny pocit. Odchádzam po štyroch mesiacoch, pričom sa mám o 20 dní vrátiť na miesto, ktoré sa za ten čas stihlo stať mojim kvázi druhým domovom, aby som tam strávila ďalšie 4 mesiace. Pocit ale rýchlo zatienia príjemnejšie myšlienky na typicky slovenské Vianoce, strávené v kruhu rodiny. Na menšiu, nie veľmi frekventovanú železničnú stanicu dorazíme bez problémov a tak si to hneď razím na známe nástupište. Nie je to prvý raz, čo cestujem daným vlakom o desiatej by som už mala byť v Dilí. Začínam byť trochu nervózna, keď vidím na hodinkách 19:15, pričom príchod vlaku bol plánovaný na 19:04. Utešujem sa ale, že sme v Indii, kde nikdy nič nepríde načas, a tak pokračujem v poslušnom čakaní. Vonku však nie je najteplejšie. Pred dvoma dňami sme tu v noci mali 3 stupne, čo v oblasti, kde nepoznajú ústredné kúrenie a všetky okná sú na štýl prefukovačiek, dá zabrať. Všetky baby zo školy spávame v spacákoch, prikryté dekami a naobliekané ako cibule, no aj tak sme kvalitne prechladnuté. Chúďa Mina z Japonska mala minulý týždeň 39 horúčky. Rozhodne nepoteší. Indická logika je totiž nasledovná – načo mať ústredné kúrenie, keď pravé zimné obdobie trvá niečo vyše troch týždňov? Radšej si za lacný peniaz kúpia ohrievač, ktorý by som rozhodne nenazvala účinným, aby potom o niekoľko rokov neskôr, minuli niekoľkonásobne viac peňazí na návštevy doktorov a lieky, kvôli nedoliečeným zápaľom pľúc, či priedušiek. A veruže v týchto oblastiach sa na taký zápal pľúc aj bežne umiera, ide teda o veľa, o ľudský život. Nuž ale, logika nepustí.

Keď vlak neprichádzal ani po ďalšej pol hodine, podídem k ako-tak dôveryhodne vyzerajúcemu pánovi, a s nádejou sa pýtam, či tiež čaká na vlak do Dillí, aby som sa zároveň uistila, či ho náhodou nezrušili bez toho, aby som si to všimla. To sa môže bežne stať. Jeho odpoveď, že ho určite nezrušili a má len meškanie kvôli hmle, ma na moment upokojuje. Cez chladné obdobie sa v Indii vzduch mení na oblaky pary a hustej hmly, ktorú vaše pľúca permanentne vdychujú. Vyzerá to podobne ako suchá para na diskotékach. Viditeľnosť je viac než minimálna, preto som toto vysvetlenie brala ako reálne možný dôvod. Pre daného pána, však bola moja otázka signálom k nadviazaniu kontaktu. Začal sa predstavovať, že je Lalit, učiteľ matematiky v Dillí, ktorý prišiel do Agry navštíviť rodinu a vypytoval sa ma množstvo otázok. Neodradilo ho ani to, že som sa po pár jednoslovných odpovediach taktne vzdialila. Nemala som na Indov už náladu a mysľou som sa babušila doma v teplej vianočnej postieľke. O minútu bol spomínaný Ind opäť pri mne. Pochopila som však, že náš Lalit je neškodný a komunikáciou so mnou len zabíja čas.

Zima sa však stupňovala, hmla hustla a s ňou aj moja nervozita. Odrazu sa na svetelnej tabuli objavilo, že vlak má meškanie dve hodiny. Čože??? V duchu rátam hodiny, či to aj s týmto meškaním ešte reálne stíham na letisko. Síce to bude len tak tak, ale stále som v medzičase. A ja naivka som si na chvíľu myslela, že všetko bude mať hladký priebeh. Asi som zabudla na to, že som v Indii, kde si nikdy nemôže byť jeden ničím istý. Prvý raz sa mi pripomenuli slová Bulharky o filme s názvom: „This can never happen to me!“, pričom mne sa to pomaly všetko začínalo diať. Lalit, oboznámený s mojim plánom odletu len sucho poznamenal – Čo budete robiť, ak zmeškáte let? Brala som to ako žart, aj keď ma otázkou poriadne zaskočil. Nemohol to chudák určite myslieť v zlom, no ja som si niečo podobné ani len nepripustila. Preto s úsmevom odpovedám, že pôjdem naspäť na internát, čo bola samozrejme hlúposť. Pre istotu to ale zaklincujem vyhlásením, že niečo také ako, že by som zmeškala let domov dva dni pred Vianocami neexistuje a snažím sa ďalej venovať knihe.

Sedíme si tak ďalšie dve hodiny na lavičke, kde sa z nás medzičasom stávajú ľadové kocky a ja začínam cítiť priedušky. Výborne! Idem domov akurát tak na to, aby som vyležala chorobu. Každou minútou začínam nenávidieť Indiu viac a viac a nemôžem sa dočkať kedy to tu konečne opustím. Lalit mi dal ale svojou otázkou pod pás chrobáka do hlavy a pomaly som začala rozmýšlať, čo by som urobila ak... radšej ani nepomyslieť. Na internát sa vrátiť rozhodne nemienim, ale čo robiť ak ozaj zmeškám let a prepadne letenka, sklamem rodinu, ktorá mi už týždeň vypisuje, ako sa na mňa tešia a strávim Vianoce zavretá v internátnom väzení, kde mi namiesto štedrovečernej večere dajú opäť len zemiaky, ktorými nás tu vykrmujú ako prasce. Tieto a im podobné myšlienky ma desili. Pomaly sa mi v žalúdku začal vytvárať vred číslo dva. 10 minút predtým, ako mal prísť omeškaný vlak, sa na tabuli objavilo oznámenie, že bude mať meškanie ďalšiu hodinu. Po ďalšej nevinnej Lalitovej poznámke, že bude lepšie ak predsa len pôjdem späť na internát a zruším let, kým je ešte čas, môj úplne zmrznutý rozum začal pracovať na plné obrátky. Mobil nemám, ten mi ukradli ešte v Dalhousie a odvtedy som si nekúpila nový, ujo v informáciách, ktorý takto o deviatej večer v chladnom počasí už vyzeral, že sa zahrial niečím tekutým, mi nevedel ani povedať kedy má vlak predpokladaný príchod do Dillí a či a odkiaľ idú nejaké iné vlaky. V zúfalstve som v tej tme začala zháňať taxík. V tom momente to bola jediná prijateľná možnosť. Vravím si, ze autom je to z Agry tak 3 hodiny, takže som ešte v časovej rezerve.

Ako tak nasadám k rikšiarovi, z druhej strany sa objaví starý známy Lalit, že či sa môže pridať a zviesť sa so mnou, keďže má o deviatej ráno hodinu v škole. Hneď však prízvukuje, že mi môze dať maximálne 500 rupií. V tej chvíli mi to bolo srdečne jedno, išla by som tak či tak a okrem toho, Lalit mi mohol prekladať do hindi, keďže som sa v tých nervoch ledva vyjadrila po anglicky. Prídeme k jednej cestovke, zjednáme cenu na 2700 rupií za odvoz a čakáme na šoféra. Po piatich minútach sa už pýtam, kde je auto, bolo 21:40, napätie sa stupňovalo. Pán mi urazene hovorí, aby som bola trpezlivá, že môžem byť vôbec rada, že je o tomto čase ešte ochotný niekoho zháňať. Po ďalších piatich minútah nám však sprostredkovateľ príde oznámiť, že sa šofér rozhodol nikam neísť a že je mu to teda ľúto. Tretí vred na mojom bruchu bol už dávno vytvorený a od nervozity skrúcajúce sa črevá mi do mozgu vyslali signál, že by nebolo odveci ísť na wecko. Na podobné srandy ale nebol čas. V tejto chvíli som si už takmer istá, že ma Boh skúša a že ma týmto spôsobom hádam len pripravuje na budúcu pozíciu krízového manažéra. Zavelím smer Agra Cantt, najfrekventovanejšia železničná stanica v Agre, kde je milión taxikárov. Prídem a krikom Taxivala! k sebe privolám skupinku chlapov. Vravím taxík do Delhi, okamžite 3000 rupií. Nemám síl zjednávať a tak prikyvujem. Na otázku ako dlho to bude trvať mi odpovedajú 5 hodín. Skoro mi zabehlo. Adrenalín v krvi stúpol, bola som vo švungu. Ved je 10 hodín, lietadlo mám o štvrtej, o druhej by som mala byť na letisku, nesmie to trvať viac ako 4 hodiny. Šoféri svorne kývajú hlavami, 4 hours not possible Madam. Majú pravdu, síce už nie je premávka, ale všade hustá hmla. Som ale plne rozhodnutá risknúť to. Preto vravím, že zaplatím tomu, kto je schopný doviezť ma na letisko do štyroch hodín, keďže čas je luxus, ktorý nemáme. Na to sa jeden zľutuje že ma teda odvezie, ale poistí to vetou, že mi nič negarantuje. Nevadí, ideme! A vtedy sa ozve, že bude ready až o 20 minút. Začnem kričať, že toľko času nemáme, že musím odísť okamžite!!! Bolo z toho celkom slušné divadlo, začali sa pristavovať aj náhodne okoloidúci. Už dávno som sa naučila, že ak tu niečo chcem dosiahnuť treba byť tvrdá a nemať s týmito lenivcami ani štipku zľutovania, inak by som na ten taxík čakala ešte teraz. Na to sa jeden zo skupiny rozbehol a o minútu ma viedol k šoférovi, ktorý bol ochotný risknúť so mnou túto jazdu smrti. Pán ešte podotkne, že mi dal luxusný taxík, tak môžem byť vlastne vďačná. Akoby mi vtedy vôbec záležalo na tom, či si zadok položím na látkovú, alebo koženú sedačku. V tej kose čo bola vonku, by možno bola lepšia aj látková.

Keď sme už konečne s Lalitom nasáčkovaní posedávali v aute, šofér sa ešte vybavoval s kolegami. Búcham rukou na okno a kričím, že na čo čakáme a či sa mám najprv rozrevať, aby konečne pochopili vážnosť situácie. Toto zabralo, so slovami "No tears Madam," do auta nastupuje aj šofér a vydáme sa na cestu. Bola som neskutočne unavená a hladná, akoby to nestačilo, stále mi bolo treba urgentne na wecko. Bála som sa však zastaviť, aby sme to stihli a tak som v kŕči sledovala cestu a celý čas sa modlila. Samozrejme Lalit sa nepáral a po dvoch hodinách jazdy zastavil auto, aby mohol ísť na wecko a kúpiť si vodu. Snažila som sa decentne predýchať a nič mu nepovedať. Chudák si so mnou užil už dosť a určite trikrát oľutoval, že sa ku mne pridal. Šoférovi ale musím zložiť poklonu. Stihol doraziť za necelé 4 hodiny, v hmle kľučkoval ako profesionál a to aj napriek tomu, že také indické autá nie sú ani vybavené hmlovkami. O pol druhej som už vystupovala na letisku Indiry Gándiovej. Mala som sto chutí ho od šťastia  vybozkávať, veď sa pričinil o to, že som mohla stráviť Vianoce s rodinou, ale zachovala som dekórum. Určite by ho to priviedlo do rozpakov. Táto dráma tak mala šťastný koniec. Samozrejme plánované rabovanie obchodíkov v Duty Free zóne sa nekonalo a moje peniaze skočili v spoločnosti taxi služby. Ešte, že som si ich zobrala. Prestup v Dubai prebehol bez problémov a už to vyzeralo tak, že mi nič nestojí v ceste stráviť sviatky v kruhu najbližších. Keď mi však namiesto objatia po príchode sestra s otcom s hrôzou v očiach oznámia, že nám odtiahli auto, lebo samozrejme zaparkovali, kde nemali a že musíme vybaviť ešte túto drobnosť, ktorá nás vyšla 210 eur, tak sa už len rezignačne zasmejem a vred číslo milión osem už ani nerátam. Po ceste ešte spomenú, že sa po mňa tak ponáhľali, že nám po pár dňoch určite pošlú fotku z diaľnice. Najs, veď prečo by nie. Vianoce sa tak vďaka mojej návšteve nečakane predražili, ale peniaze predsa nie sú také dôležité, hlavne že sme všetci spolu. Šťastné a veselé, tie pravé - domáce a zasnežené! Milujem Slovensko!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Výbuchy po futbalovom zápase v Istanbule zabili 29 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.

EKONOMIKA

Technic sa nedá naučiť. Ako sa učiteľ stal dizajnérom Lega

Rád si z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.


Už ste čítali?