Indické vianoce

Autor: Martina Trginová | 14.12.2011 o 11:07 | Karma článku: 9,65 | Prečítané:  1941x

Viem, že nie je 24.12., ale to nikomu neprekáža osláviť si Vianoce v predstihu. A ešte k tomu v Indii. Tento nápad sa zaskvel v hlave našej novej „dozorkyne", ktorá dozerá na nás, zahraničné dievčatá na indickom internáte v Agre alias väzení. Aby ste mali o fungovaní spomínanej inštitúcie a jej zariadení lepšiu predstavu, stačí si prečítať pár predošlých článkov. O tejto novožene veľa neviem, viem len, že pôsobila na pobočke Hindi univerzity, tej kde momentálne študujem, akurát to bolo v Dilí. Bola rok v Kórei a akonáhle sa vrátila, naverbovali ju chúďa na túto pozíciu. No nazvať ju organizačne schopnou by bola trúfalosť. Tak či onak, bolo od nej milé, že vyvinula nejakú tú snahu, spríjemniť náš pobyt ďaleko od domova aj v tento predsviatočný čas a prostredníctvom príprav vianočného programu nám pripomenúť, že vôbec nejaké Vianoce sú.

Preto ma spočiatku milo prekvapil nápad urobiť si vianočnú „besiedku" na medzinárodný spôsob. Aj keď zo skúseností, ktoré s touto inštitúciou už máme, sme poniektorí tušili, že to také úžasné, ako by sme si predstavovali, zrejme nebude. Prípravy to boli veľké, celý týždeň sa z izieb niektorých dievčat (samozrejme nie každý mal v záujme vystúpiť) ozývalo spievanie, či hudba, na ktorú nacvičovali rôzne tančeky. Brala som to s úsmevom, pripomínalo mi to časy základnej školy, kedy sme mávali koncerty z ľudovej školy umenia, alebo si každoročne pripravovali scénky na predvianočnú oslavu. Bolo to silné deja vu, rozdiel bol len v tom, že som bola v Indii, v kolektíve žien od 21 do 32 rokov a nie na Slovensku medzi deťmi. Atmosféra to však bola silne porovnateľná, až absurdne groteskná a počas celého môjho doposiaľ 4 mesačného pobytu, som sa toľkokrát neopýtala sama seba, kde to pre boha som, ako počas predchádzajúceho týždňa. To, že to bude naozaj „veľká vec", som pochopila až dva dni pred termínom, keď na dvore nášho internátu vyrástlo pódium, nainštalovali sa svetlá a rozmiestnili stoličky. Šou mohla začať.

Prišli všetci učitelia, dokonca aj tí, čo s naším oddelením nemali nič spoločné, dokonca, čo bolo najšokujúcejšie, prišli aj spolužiaci mužského pohlavia, ktorí majú vstup do nášho hostela prísne zakázaný. Sú predsa Vianoce, tak prečo im nepovoliť jeden deň výnimku a osláviť tento deň spoločne. Však sú predsa všade po budove strategicky rozmiestnené stráže, ktoré by prípadné pokusy o prienik do izieb dievčat okamžite zneškodnili. V tomto je predstavivosť Indov skutočne obdivuhodná, hocijaký dôvod, aj ten najnevinnejší, okamžite pokladajú za úmysel fyzicky sa zblížiť a také zblíženie sa zrejme v ich hlavách rovná tehotenstvu. Táto téma si ale zasluhuje samostatný článok. Keď chalani uvideli, kde žijeme, povedali, že oproti tomu, v čom sú umiestnení oni je toto 5 hviezdičkový hotel a že nechápu prečo sa toľko sťažujeme. Tvrdili, že by kľudne brali možnosť vychádzok len 3 dni v týždni, ak by mohli žiť v týchto podmienkach. Bohužiaľ, vzhľadom na fakt, že nám nie je umožnené navštíviť ich, nemôžem porovnať, ale verím im. Nuž, ako to už v živote býva - niečo za niečo. Na indické pomery pomerne pekné bývanie, výmenou za limitovanú a prísne stráženú slobodu v porovnaní s chalanmi, ktorí majú neobmedzené možnosti, čo sa vychádzok týka, za úbohejšie ubytovanie. To nie je diskriminácia, to je len realita tradičného indického vzdelávacieho systému, ktorý sa samozrejme ani zďaleka neuplatňuje v celej krajine, ale na našej škole bohužiaľ áno. Kto toto mohol tušiť?

Súčasťou programu, ktorý bol aký bol, neorganizovaný a nesystematizovaný, bola aj spoločná večera. Bohužiaľ, tá sa konala až o 10tej v noci, keď sa celý program skončil, aj napriek tomu, že jedlo v kuchyni stálo už od 7mej. Všetci sa tak sústredili viac na svoje hladné bruchá, ako na užívanie si vystúpení. Skončilo to nakoniec tak, že namiesto toho, aby sme šťastne a spokojne ako sa v tento slávnostný deň patrí, spolu povečerali, sa všetci hladne a bez rozmyslu vrhli na jedlo a duch Vianoc bol odrazu v nenávratne. V mojej hlave sa tak opäť zračila stará známa otázka: Čo tu robím??? K čomu táto maškaráda je? Prečo? Ako? Nuž ale, ako sme si zvykli, je zbytočné, čo i len myslieť na podobné otázky, keďže adekvátna odpoveď, nieto ešte riešenie, by sa aj tak nedostavilo. Celá udalosť, ktorá s Vianocami mala spoločný len ten svietiaci ozdobený strom v črepníku, nech bola mienená s akokoľvek ušľachtilým úmyslom, tak v závere dostala nečakane trpkú príchuť.

Samozrejme toto je len môj pohľad. Niektorí sa skutočne bavili a vychutnávali si celé divadlo, ktoré sa končilo diskotékou na štýl kolotočiarskej zábavy, trvajúcou do jednej v noci, za šialeného vrieskania prevažne tadžikských báb, ktoré sa sem v 24roch rokoch prišli odtrhnúť z reťaze, od ich moslimských rodín, ktoré ich doma očividne držia na krátko. Iný kraj, iný mrav. Jednoducho, niektorí ľudia, si sem prišli odžiť svoju pubertu, nezávisle od veku. Mala som tendenciu cítiť sa vinne za to, akým spôsobom uvažujem a že nedokážem plne oceniť snahu a energiu, ktorú ľudia do tohto procesu vložili. Boli to však moje pocity, ktoré som nedokázala ovplyvniť, naozaj som sa snažila vychutnať si to, no akosi to nešlo. Preto ma potešilo a zároveň aj trochu ukľudnilo, že predsa len nie som až taký šialený odľud, keď som videla, že niektorí, najmä Európania, pre ktorých majú Vianoce skutočný význam a veci berú rovnako, alebo bližšie mojim myšlienkovým pochodom a hodnotám, boli tiež trochu prekvapení a nerozumeli o čom to vlastne celé malo byť. Zdieľanie kultúr, nech je to pri hocijakej, nielen vianočnej príležitosti, môže byť predsa také krásne. Už som to toľkokrát zažila.

V duchu spolupatričnosti a súdržnosti, sme ale v tichosti (aj keď niektorí radšej dobrovoľne zvolili pobyt v izbe) s udivenými tvárami robili divákov. Ako som spomenula, bolo naozaj milé, že pre nás pripravili podujatie, ktoré sme mohli spoločne osláviť. Bolo to niečo od nás, pre nás. No bohužiaľ, v mojich očiach sa tento úmysel hlboko minul účinku, nech to znie akokoľvek nevďačne. Pre mňa to bola ukážka toho, ako Vianoce už nikdy v živote neoslávim. No zároveň, plusom tejto skúsenosti je fakt, že som dostala iný pohľad na sviatky a tradície ako také. A niečo, čo som možno nebola schopná oceniť, už dnes chápem inak. Alebo si to aspoň myslím. Preto Vám na Slovensko odkazujem, aby ste si vážili čaro tohto vianočného obdobia, pretože ja som až tu pochopila, akým čarovným naozaj je! Šťastné a veselé, také tie pravé slovensky európske Vianoce, ako ich všetci poznáme.

Na záver zopár fotiek pre dokumentáciu. Ono zase až také katastrofálne to predsalen nebolo a niektoré vystúpenia sa dali pozrieť. Aj keď pocit zo základky ma prenasledoval takmer na každom rohu.

Vystúpenie v podaní báb zo Srí Lanky.

srilanka.jpg

Thajsko.

thajsko.jpg

Japonská vianočná scénka.

japonskascenka.jpg

Baby z Mongolska.

mongolsko11.jpg

Koledy v podaní taliansko - maďarského dua.

talinskomadarskakoleda.jpg

Fidži a Trinidad. Fidži ženská by svojím úžasným hlasom do vrecka kľudne schovala aj takú Tinu Turner!

fidzitrinidad.jpg

Hľadisko.

hladisko.jpg

Štedrovečerná večera.

stedrovecernavecera.jpg

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Výbuchy po futbalovom zápase v Istanbule zabili 29 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.

EKONOMIKA

Technic sa nedá naučiť. Ako sa učiteľ stal dizajnérom Lega

Rád si z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.


Už ste čítali?