Poľsko - indická alias kresťansko - sikhská svadba v Indii

Autor: Martina Trginová | 30.11.2011 o 3:50 | (upravené 30.11.2011 o 13:09) Karma článku: 8,07 | Prečítané:  1470x

Alebo keď láska zvíťazí nad nástrahami dnešného sveta, prekoná diaľku a kultúrne rozdiely, aby sa potom mohli všetci svorne radovať a veseliť na internacionálnej svadbe v Chandigarhe.

Ich príbeh sa začal dva roky dozadu. Poľská známa Ewa, bola pozvaná na svadbu jej kamarátky do Indie. Brala si Inda - sikha. Čo by to bolo za svadbu, kebyže tam pohľad nedá pohľad a slovo nedá slovo, aby mohol byť nový pár na svete. Láska predsa plodí lásku. A tak sa stalo, čo osud (správne miesto a čas) a Boh chcel a Ewa sa zoznámila s bratrancom vtedajšieho ženícha, Ramandeepom. Viac nebolo treba. Odvtedy boli obaja v úzkom kontakte aj napriek tomu, že Ewa musela odísť späť do Krakowa, ku ktorému ju viazala práca a Mani do Kanady, kde dlhodobo žil, z rovnakého dôvodu. Vzťah na diaľku je vec náročná, a prežijú len tí najvytrvalejší. Optimizmus a nádej v spoločnú budúcnosť nádejný pár postupne živil aj stretnutiami, ku ktorým priebežne dochádzalo. Tie boli síce vždy len na ohraničený čas, po ktorom museli zostúpiť naspäť do sveta reality, aby pokračovali oddelene v zabehnutých koľajách v iných častiach zeme, no obaja si tieto vzácne chvíle strávené spolu užívali o to viac.

Sila spoločného puta, ktorá ich k sebe ťahala, bola silnejšia ako nástrahy tohto sveta, kilometre, ktoré ich fyzicky od seba delili, kariéra dvoch samostatných, vyzretých jedincov, keďže obaja majú vyše 30 rokov, kultúrne rozdiely, rodina, tradície, možno i predsudky okolia a pod. Vzťah na diaľku je jedna vec, ale vzťah na diaľku a ešte k tomu s príslušníkom inej, exotickej a teda nám oveľa vzdialenejšej kultúry, je už trošku iná káva. Chce to oveľa viac sebazapierania, trpezlivosti a tolerancie. Nič z toho našťastie nebolo dosť silné na to, aby otupilo úprimný cit, ktorý ich spájal.

Tento cit rovnako zapríčinil aj to, že sa v zime roku 2010 úradne zosobášili v Kanade. Jednoduché to samozrejme nebolo. Však sme si zvykli, že keď niekto niečo naozaj chce, treba sa o to poriadne pobiť. Len tak pre istotu, aby si život preveril, či o to tí dvaja skutočne stoja. No a keďže dnes si už treba krvopotne vydupať aj také spolužitie podľa papierov, odysea mohla začať. Chcete mať spečatenú lásku? Prosím, tu mi to vyplňte, tu mi to podpíšte. Nemáte toto tlačivo? Prišli ste mimo otváracích hodín? Je mi ľúto, láska sa nekoná. Kanadskí úradníci v spojení so zákonmi sú neúprosní, až mám pocit, že s charakterom úradníka sa musí človek narodiť. Inak by predsa nemohli byť všetci podobní (neusmievaví, nechápaví, nevrlí, odmeraní atď.) takmer v každej časti sveta. Ak preto náhodou natrafíte na milého a ochotného úradníka, rozhodne sa minul povolaniu! Keďže Mani má indické a už aj kanadské občianstvo a Ewa „len" to poľské, bolo treba úradom doložiť, že nejde len o nejakú dohodnutú svadbu s úmyslom získania kanadského občianstva pre Ewu, ale že sa mladí skutočne ľúbia. Museli vytlačiť všetku korešpondenciu, ktorá sa počas tých dvoch rokov medzi nimi nazhromaždila, aby tým Kanade dokázali, že to myslia vážne. Jednoduché to nebolo, keďže v čase internetu a mobilov sa správy, či emaily hromadia rýchlosťou blesku. Pamätám si ako mi Ewa minuloročný zimný podvečer v krakowskej električke číslo 8 rozprávala, ako spolu s Manim selektujú správy, ktoré posunú úradnom. Bolo tam mnoho intímneho, city premenené do slov, niečo čo patrilo a malo patriť len im dvom a nie byť odhalené a zneuctené na stole kanadského úradu. Nakoniec sa ale podarilo, pár odolal aj tejto zaťažkávajúcej skúške, oficiálne manželstvo šťastne uzavreté, teraz už len čakať na ten príjemnejší, tradičný obrad v kruhu rodiny a priateľov. Kde inde ako v Indii.

Ewu som stretla na kurze hindi v Krakowe, kde som chvíľkovo študovala a pracovala. Spojila nás teda spoločná záľuba ku krajine, ktorá v oboch z nás zanechala hlbokú stopu z rôznych dôvodov. Rodičia nastávajúceho, si ju za snahu naučiť sa rodný jazyk jej budúcej rodiny, aj napriek tomu, že to nebolo potrebné, keďže všetci hovorili plynule anglicky, nesmierne vážili. Po tom, ako mi sama rozpovedala príbeh ich lásky, ma predbežne pozvala na svadbu do Indie, ktorú už v tom čase plánovali, len ešte s presnosťou nepoznali termín. Vtedy samozrejme ani jedna z nás netušila, že sa tu v čase odohrávania sa obradu naozaj aj vyskytnem. Mala som síce v pláne podať prihlášku na kurz do Agry, ktorý teraz študujem, ale to, či budem vybraná, záviselo od mnohých faktorov. Povedali sme si preto, že ak ma vyberú, bude to znamenie, že mám prísť. A tak sa aj stalo.

Ako sa spieva v jednej pesničke, svadba to bola naozaj krásna a veselá. Veru aj priatelia spievali, čo pľúca dali. Najmä tí poľskí. Celkovo nás bolo 20 zahraničných (neindických) hostí, pričom tri štvrtiny z tohto počtu tvorili Poliaci. Roztočili to tam dostatočne. Však čo, že ide o tradičnú indickú svadbu, kde by sa malo piť striedmo (aj napriek tomu, že ide o pandžábsku svadbu, na ktorej sa aj na Indiu pije o čosi viac) a kde by sa nemalo spievať ako v krčme po pár dobre točených. Žena moja, dcéra sa nám žení! Poľské dievky sa v indických sári vykrúcali, ako doma na diskotéke, čo sa nezaobišlo bez slintania tmavšie sfarbenej mužskej časti obecenstva. Všetko však bolo spontánne, nikto sa na nikoho krivo nepozeral, kultúrne rozdiely sa zvládali na výbornú. Však čo, že počas obradu, kde spievali a hrali traja sväto vyzerajúci muži a „kňaz", ktorý čosi odriekal do mikrofónu, párkrát vypadla elektrina a hlasy sa len tupo ozývali. Veď aj tak nikto z nevestiných blízkych nerozumel ani slovo. Nevadilo ani to, že otec nevesty nevedel, kedy má mladomanželom počas obradu previazať ruky šatkou a ani to, že nevesta bola o trochu nervóznejšia ako nevesty zvyknú, keďže hrala hlavnú úlohu vo filme s iným scenárom, aký si od útleho detstva snívala, a preto ho nemala až tak do detailov naštudovaný. Jej otec tiež zvládol aj fakt, že musel mať na hlave indický turban, lebo to tak tradícia a úcta k náboženstvu vyžadovala. Nikto sa nepozastavil ani nad tým, že vedel po anglicky len hello a bye a mama nevesty o nejakých 10 slovíčok viac. Vydať dcéru do cudziny (aj keď sa usadia v Kanade), za príslušníka iného náboženstva a inej kultúry, pričom v Poľsku sú ľudia a najmä tá staršia generácia, naklonení tradíciám a kresťanstvu s oveľa väčšou vervou, ako je tomu u nás, určite nebolo jednoduché. Nepostrehla som však ani len náznak nevôle, či ponosy z ich strany. Aj napriek tomu, že to bola ich prvá návšteva Indie, krajiny do ktorej sa väčšina ľudí zaľúbi až na druhý pohľad, keďže prvý pohľad zvykne šokovať a zapríčiňuje mnoho protichodných myšlienok, nesťažovali sa, boli veľmi otvorení, usmievaví, so všetkými bez väčších problémov komunikovali. Jednoducho sa tešili a užívali si jedinečný okamih - svadbu ich dcéry naplno. Nenechali si ho ničím pokaziť. Veľakrát som si počas tohto večera spomenula na mojich rodičov, ako by to asi zvládali oni.

Všetci sa usmievali a rozdávali práve prežívanú radosť všade navôkol. Rodičia mladomanželov si aj napriek všetkým kultúrnym prekážkam veselo pripíjali, pochutnávali si na úžasnom indickom jedle, ktoré urobili špeciálne pre zahraničných hostí o čosi menej pikantné, aj napriek tomu, že nás bolo v pomere 1:50, snažili sa spolu spievať, spoločne sa tešili a našli si k sebe cestu, lebo si ju nájsť chceli. Vyzerali síce inak, jedny tmaví, druhý bieli (nech to dodá fotkám kontrast), mali v sebe naprogramované rôzne vzorce správania a žili na opačných koncoch sveta, ale spájala ich ľudskosť. Obe strany v ten večer ukázali, že majú v sebe mnoho odvahy a tolerancie, čo určite nebolo ľahké. Obdivovala som ich za to.

Nejdem rozpisovať ako presne prebiehal obrad, v čom sa líšia svadobné tradície pandžábskych sikhov od našich a pod. To môžete postrehnúť na fotkách a v prípade záujmu si doplňujúce informácie vygoogliť aj sami. Svadba Ewy a Ramandeepa bola totiž o niečom inom ako o rozdieloch. Okrem spojenia dvoch ľúbiacich sa, spojila aj dve úplne odlišné rodiny, ktoré museli prekročiť hranicu zaužívaného a samých seba, aby sa tak mohli naplno otvoriť tým druhým v prospech šťastia mladých.

A na otázku, či im nie je ľúto, že sa svadba nekoná v Poľsku, rodičia nevesty odpovedali pohotovo: „Nie, tam predsa dúfame čoskoro zorganizujeme krstiny!"

Ewa a Ramandeep, do spoločného života Vám prajem len to najlepšie.

 

Chrám, v ktorom sa odohrával obrad.

IMG_1260.JPG

IMG_3517.JPG

IMG_3518.JPG

Traja sväto vyzerajúci muži.

IMG_3525.JPG

IMG_3539.JPG

Netrpezlivý mladomanžel čaká na svoju nevestu.

IMG_3543.JPG

A už ju vezú. Hrdosť a spokojnosť v rodičovských očiach, by sa dala krájať.

IMG_3547.JPG

IMG_3552.JPG

Skoro ako u nás.

IMG_3571.JPG

Žena musí 8x (2x po 4) nasledovať svojho nastávajúceho na znak pokory. U hinduistov nasleduje žena muža 4x, čím mu dáva najavo, že si ho bude ctiť a počúvať. No ďalšie 4 rázy nasleduje on ju, keďže v manželstve má vládnuť rovnocennosť.

IMG_3578.JPG

Indická princezná? Nie, veď to je naša Ewa.

IMG_3587.JPG

Šťastní mladomanželia.

IMG_3594.JPG

Ewa mala na sebe v ten deň mnoho zlata. Ako sama hovorila, kebyže ju ukradnú, bola by to dobrá korisť. Samotný odev bol veľmi ťažký, predovšetkým to čo mala na hlave, muselo byť všemožne, no zato neviditeľne popripínané sponkami, aby nič nespadlo.

IMG_3610.JPG

Tu sa odohrávala recepcia. Síce je to fotka z noci keď sa už pratali obrusy, ale na predstavivosť postačí.

IMG_1276.JPG

Pandžábski ľudia to na veselici vedia poriadne roztočiť.

IMG_3671.JPG

A aj tí poľskí.

IMG_1283.JPG

Celá oslava sa skončila o 2 hej v noci. V Indii je to bežný čas, nezvyknú sa radovať do rána bieleho, ako je tomu u nás. Po skončení si ešte najbližší posadali okolo jedného stola, ktorý pre nás promtne vytvorila obsluha a zajedli si toho, čo z dlhočizných bufetových stolov, kde si každý našiel to svoje, ostalo. V autobuse, ktorý nás rozvážal domov, poľská skupina spievala, čo to hrdlo dalo. Kebyže viem slová, pridám sa aj ja. Možno inokedy :)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Výbuchy po futbalovom zápase v Istanbule zabili 29 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.

EKONOMIKA

Technic sa nedá naučiť. Ako sa učiteľ stal dizajnérom Lega

Rád si z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.


Už ste čítali?