Ako pokračuje život na indickom internáte

Autor: Martina Trginová | 16.10.2011 o 9:40 | Karma článku: 10,44 | Prečítané:  926x

Alebo čo sa za dva mesiace pobytu zmenilo, či už k lepšiemu alebo horšiemu a čo ostalo bohužiaľ, aj po pokusoch vzbury rovnaké.

Od mojich prvých článkov popisujúcich počiatočné šoky a vyrovnávanie sa so systémom na našom internáte uplynul nejaký ten čas a preto považujem za nevyhnutné informovať o „novinkách", resp. o tom ako sme sa naučili žiť v sieti pravidiel, o tom ako odlišne vnímame niektoré veci v porovnaní s prvými dňami a aké je to vidieť za oponu, a teda ako chaoticky funguje organizácia, kde sa učíme. Zajtra, 17.10. to budú presne dva mesiace. Nieže by som netrpezlivo rátala dni do konca, to rozhodne nie, no tento dátum si pamätám.

Život na internáte neplynie ani zďaleka tak pokojne ako som si na začiatku predstavovala. Aj napriek tomu, že sme stále ako vo väzení a musíme si pýtať povolenie ísť von aj keď si chceme len dobiť kredit na telefóne v obchode cez ulicu, vôbec sa nenudíme. Dokonca sa už stalo, že nám bolo povolenie ísť von zamietnuté s odôvodnením: „Veď ste boli vonku včera, tak prečo potrebujete ísť aj dnes?" Okrem školy, ktorá dáva dosť zabrať (pondelok až piatok od 10:30 do 16:30), nám veľa času berú aj domáce práce. Upratovanie izby nie je až taká katastrofa, keďže tie nie sú veľmi veľké, ale prachu je v Indii dosť veľa, preto sa musí upratovať častejšie, ak sa chcete cítiť pohodlne a príjemne. No na pranie si musíte vyčleniť minimálne jedno celé doobedie. Táto činnosť je nočnou morou každej z nás. Práčku tu samozrejme nemáme. Preto sme si každá povinne kúpili lavór. Včera mi napríklad pranie 12tich kusov oblečenia a jednej obliečky zabralo 3 hodiny. Pričom ani po tomto čase a všetkých tých „programoch" ručného prania, ktoré som si už vcelku osvojila, nie je oblečenie dokonale hygienicky čisté a nevonia ako od maminky. Ešteže som si pribalila starú dobrú Indulonu, ktorú moje od prášku vysušené ruky milujú.

Internet, o ktorom som sa už zmieňovala, je stará nezmenená kapitola. Podobne ako vychádzky, ani 7 vstupov na kábel pre internet sa nezmenilo, pričom kapacita ľudí značne narástla. Akoby to nestačilo internet veľmi často nefunguje kvôli porušenému káblu, alebo, ako sme sa dozvedeli, nás jednoducho odpoja pre neplatenie účtov. Skorumpovaná univerzita, ktorá sa doslova kúpe v prachoch od vlády (a to nepreháňam), nie je schopná včas zaplatiť účet úbohých 1500 rupií mesačne za internet. Ešte donedávna nebol uhradený účet za August, nieto ešte za September. A dôvod? Bordel v papieroch, neschopní a príliš leniví zamestnanci účtovného oddelenia. Ak máte pocit, že preháňam a príliš prežívam, kľudne sa príďte presvedčiť na vlastné oči. Po týždni by vám systém začal liezť na nervy. Preto sa treba obrniť dávkou trpezlivosti a mnohé veci brať s prílišným nadhľadom o čo sa síce snažím, avšak nedá mi neopísať realitu, aká tu skutočne existuje. Aj keď každý sme sa tu už stali flegmatikom, keďže inak sa nedá.

Jasné, že nesedíme na vavrínoch a bezcieľne sa nesťažujeme samé pre seba. Už sme spísali petíciu s podpismi od každej z nás za povolenie chodiť von denne aspoň do 7mej večer, kým sa nezotmie, ako mali povolené dievčatá minulý rok. Každé z báb sme napísali osobne list, v ktorom uvádzame dôvody prečo chceme viac slobody a prečo nie sme spokojné s terajším systémom. Rovnako sme aj podpísali list s prosbou o zriadenie wi-fi internetu, keďže terajšie riešenie nie je pre momentálne už 70 dievčat, ktoré tu žijú dostačujúce a nie každá si môže dovoliť kúpiť neobmedzený internet na vlastné náklady. Internet je už v dnešnej dobe nevyhnutnosťou, aj v takej Indii, ktorú väčšina Európanov pre mňa z nepochopiteľných príčin ešte stále vníma ako krajinu tretieho sveta, ktorou, podľa môjho názoru už nie je. Nie je to tak dávno, čo sme aj my ľudí vlastniacich mobil, považovali za bláznov. A dnes si už život bez tohto zariadenia vie predstaviť len málokto. Rovnako internet sa tak s odstupom času stal nevyhnutnou súčasťou života väčšiny z nás, špeciálne keď potrebujete byť v kontakte s rodinou a priateľmi ako všetky, ktoré sme tu. Toto a argumenty im podobné sme adresovali priamo riaditeľovi inštitúcie, pričom sme informovali osobu zodpovednú za chod internátu, aj osobu zodpovednú za technické oddelenie a vedúceho oddelenia pre zahraničných študentov. Veci sa tu však hýbu veľmi pomaly a sľuby, ktoré dostávame majú ďaleko od reality, aj napriek sústavnému nátlaku, ktorý vyvíjame. Človek zodpovedný za IT oddelenie povedal, že sa za zavedenie wi-fi na internátoch bije už štvrtý rok, no bezúspešne. Mnohé z nás podotkli, že ak sa nebude konať žiadna zmena, budeme nútené informovať indické ambasády v našich krajinách, resp. urobíme tejto inštitúcii zlú reklamu, čo by znamenalo, že sem príde menej študentov a tým pádom by univerzita mala menej peňazí od vlády. Všetko je to klasicky o prachoch a politike, pričom obeťou týchto frašiek sú obvykle tí nevinní, a teda my študenti.

Aby som však prešla na príjemnejšiu nôtu turnus sa už na 98% naplnil. Do úplnej zbierky chýbajú už len nejaké dva kusy, jedna baba z Ukrainy a 1 chalan z Turkmenistanu. Dokopy nás je tu nie viac ako 100 ľudí z celého sveta - cca 70 báb a 23 chalanov z nasledovných krajín: Chile (1), Surinam (3), Trinidad (3, z čoho jedna už odišla domov, takže 2), Mexiko (1), Portugalsko (2, z čoho jedna to tu už tiež stihla zabaliť, takže 1), Taliansko (2), Slovensko (1), Maďarsko (4), Lotyšsko (2), Bulharsko (4), Rusko (8), Čad (4), Egypt (3), Azerbajdžan (1), Gruzínsko (1), Arménsko (3), Mongolsko (8), Uzbekistan (2), Tadžikistan (5), Afganistan (4), Sri Lanka (7), Bangladéš (3), Myanmar - Barma (3),Thajsko (3), Vietnam (4), Čína (1), Južná Kórea (3), Japonsko (5), Fidži (2). V tomto multikultúrnom prostredí tak máme o zábavu postarané, vzájomne sa spoznávame a vymieňame si kultúrne informácie, pričom niekedy sa to nezaobíde bez trapasov. V prípade Slovenska je to klasicky nevedomosť, že naša krajina už nie je Československom (ani po 20tich rokoch si svet ešte nezvykol), čo mi veľmi neprekáža, alebo už tradičné zamieňanie za Slovinsko, či predpoklad, že každý Slovák automaticky hovorí rusky, ako zostatok nedávnej histórie. Inak o nás nemajú veľa informácií, takže rozhodne nevyčnievame. O to viac sa ich snažím uviesť do reality a urobiť aspoň akú takú pozitívnu reklamu nášmu štátu, aj keď titulky z udalostí minulého týždňa, ktoré preleteli celým svetom, nám na imidži rozhoridvajú.

Pobyt tu je tak aj napriek zopár nepríjemnostiam znesiteľný, ba priam až perfektný a ja som skutočne vďačná za túto šancu, ktorú mi život ponúkol. Pobyt si užívam, snažím sa cestovať, s babami sa už dobre poznáme a zvykli sme si na seba, pričom som si našla aj tie, mojej krvnej skupine blízke a svoju izbu, ktorú som v prvých článkoch príliš ohovorila, teraz doslova milujem. No akosi som sa stále nezbavila pocitu, že ide len o akúsi odrodu reality show, pričom hľadám v rohu skrytú kameru. Pri všetkých tých príbehoch, ktoré sa tu denne odohrávajú sa to inak ani brať nedá. Od hádok a škriepok, nebavenia sa s tou, či hentou, ohováranie sa (ako to už v bežne babskom kolektíve chodí - ako ja neznášam čisto ženské kolektívy), ale i počas krajších dní, kedy sa spolu smejeme až sa za bruchá chytáme, plánujeme výlety, vymieňame si fakty o našich krajinách alebo len tak kecáme a dávame odporúčani,a čo kde možno lacnejšie kúpiť, či si pomáhame so štúdiom a vzájomne sa podporujeme, keď je niektorej smutno za rodinou, či domovom (a veruže o slzavé údolie tu vďaka niektorým tiež nie je núdza). Všetky sme totiž na jednej lodi, žijeme v rovnakých podmienkach a počas bežných dní máme len jedna druhú, takže spolunažívame a uľahčujeme si to tu, ako sa len dá. Mnohkrát mi príde na um, ako by si študenti psychológie, na pozorovaní nášho života zgustli (týmto slovom pozdravujem kamoša Gusta :)) a rozanalyzovávali by vzťahy medzi nami do detailu (čím zase pozdravujem Lenku, čerstvú psychologičku).

Už sme tu mali aj krvavé jatky, kedy si baba z Ruska večer pred odchodom na náš 4dňový výlet do Rajasthanu prerezala palec skrz na skrz pri porcovaní kokosu. Stalo sa tak neskoro večer, preto sme hneď volali žene, ktorá je za nás zodpovedná, aby nás stráže pustili do nemocnice, ktorá je našťastie hneď cez cestu oproti hostelu. Jej reakcia? Zavolám neskôr. Samozrejme nezavolala. Po tom ako sme nakričali na strážnikov, že ozaj nie je vhodný čas, aby lipli na všetkých pravidlách typu podpisovanie sa do knihy odchodov a príchodov a ak si myslia, že chceme so zakrvavenou kamoškou odísť na nákup nech ide jeden so strážnikov s nami, aby sa presvedčil, že sa nám pri obyčajnom prejdení cez cestu naozaj nič nestane. Našťastie pochopili a nekládli prílišný odpor, aj keď chápem, že to čo robia vyplýva z ich pozície, v ktorej sa poväčšine nudia, a preto si chcú svoj plat pri podobných situáciách zaslúžiť.

Po príchode do nemocnice sme zažili ďalšie nemilé prekvapenie. Na recepcii si hneď pýtali pas, čo je logické a 500 rupií. To už bolo priveľa. Obeť noža, ktorá bola pod prívalom krvi v šoku a zrejme aj v agónii spôsobenej stratou krvi (zrejme trafila nejakú fajn časť, keďže to tieklo ako divé aj po 15tich minútach) mu so značne zvýšením hlasom povedala, či sa chystá nechať ju tu najprv vykrvácať po tom, ako vyplní všetky papiere a že rozhodne nemieni vopred platiť za vyšetrenie, ktoré ešte ani neprebehlo. Keď sme vošli k doktorovi (ktorý možno ani nebol doktor), ten len odhrnul obväz a ranu si holými rukami obzeral. Do miestnosti prišli ďalší ľudia, očividne nie personál nemocnice. Po 10tich minútach obzerania palca, „doktor" zhodnotil, že je to v poriadku a ide len o hlbšiu ranu, ktorá sa zahojí. Žiadna dezinfekcia (aj keď prvú pomoc sme zvládli ešte na internáte), žiadne obväzovanie, nič. Otras! Po 10tich minútach toho už bolo priveľa, spravili sme bordel a so slovami toto snáď ani nemôže byť nemocnica, sme bez zaplatenia (500 rupií za obzretie palca) hľadali rikšu na presun do solídnejšej nemocnice, v ktorej jej to plastický chirurg, ktorý mal zhodou náhod v ten večer službu pekne zošil (cca 6 stehov, čiže žiadna mini ranka ako podotkol prvý pán doktor, pričom si porušila jeden z nervov, takže polovicu palca si dodnes necíti). Za všetko dokopy síce zaplatila 5600 rupií, ktoré by jej mala univerzita vrátiť, keďže zdravotnú starostlivosť by sme mali mať hradenú, no hlavné je, že všetko dobre dopadlo. Samozrejme na výlet nakoniec nešla, ale rýchlo sme za ňu našli náhradu (našťastie, lebo lístky sme mali kúpené v predstihu).

Zase raz nám táto situácia ukázala, že aj keď máme všetko perfektne naplánované a máme pocit, že si riadime svoj život samé, máme ho pevne v rukách a nič nás v tejto reality show už nemôže prekvapiť, nie je to celkom tak a jedno malé porezanie, môže zmeniť sled udalostí. Akurát dnes sme s babami pri raňajkách hodnotili ako sa náš pohľad na veci od prvého dňa, kedy bola drvivá väčšina z nás v šoku z podmienok a pravidiel zmenil a ako to tu už teraz máme rady, s tým, že sa nám bude ťažko odchádzať. Tento asi hodinový rozhovor ma tak inšpiroval k napísaniu tohto článku.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Výbuchy po futbalovom zápase v Istanbule zabili 29 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.

EKONOMIKA

Technic sa nedá naučiť. Ako sa učiteľ stal dizajnérom Lega

Rád si z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.


Už ste čítali?