V poslednom článku som slovne vyjadrila svoje čiastočné dojmy a pocity z ubytovania. Musím podotknúť, že moja výpoveď bola značne subjektívna a zároveň dofarbená prvopočiatočným šokom. Keď je človek z domu zvyknutý na určitý štandard, a veru že na dobré sa rýchlo zvyká, o to ťažšie sa zmieruje s novými, nazvime to bojovejšími podmienkami. S odstupom času si uvedomujem, že izba vôbec nie je taká zlá, ako na mňa po príchode do „holobytu" pôsobila. Po upratovacích prácach a následnom zútulňovaní a zvelaďovaní môjho a mojej Tadžikskej spolubývajúcej kráľovstva, to tu vyzerá celkom k svetu. Samozrejme toho zápachu na štýl zatuchliny sa nedá zbaviť zo dňa na deň. Aj tých pár plesní, či škvŕn na podlahe a po stenách človek prekryje len tak, že si ich prestane všímať. Ale konečne začínam mať pocit, že sa môžem aspoň ako tak z hlboka nadýchnuť. Môžem si preto navrávať, že proces aklimatizácie je po prvých dvoch - troch dňoch úspešne za mnou. Dokonca začínam mať tú izbu rada a možno určite sa mi z nej po tých deviatich mesiacoch bude ťažko odchádzať. Ktohovie. Veď posúďte sami.
Zo všetkých miestností je na tom asi najhoršie kúpeľňa. Sprchovanie výhradne v šľapkách a na vlastné riziko. Spomínaný vybuchujúci boiler bohužial nevidno.
Budova internátu pre cudzincov. Ktovie, či tu raz budeme hrať napr. volejbal. I keď v tomto teple je akýkoľvek pohyb na slnku doslova utrpením. Hovoria však, že tu budeme mávať ranné hodiny jogy. Uvidíme...
V pozadí kuchynka, v ktorej nám varia jedlo. My máme variť zakázané. Ono popravde, ani by nebolo kde, keďže niečo ako multikuchynka s mikrovlnkou, dvojplatničkou a podobne k dispozícii nemáme. Našťastie môžme používať aspoň dve chladničky.
Hneď v prvý deň sme vyfasovali túto tácku s lyžičkou a pohárom, z ktorej jeme raňajky, obed aj večeru. Príbor nám netreba, keďže strava má pomerne kašovitý charakter. Každý sa o tú svoju stará ako o oko v hlave, keďže ďalšiu by nám už zrejme nedali.
Každý deň to isté s jemnými obmenami. Na raňajky máme zväčša samosu plnenú zemiakmi s cibuľou a iné vyprážané veci s kečupom. Nechcem vidieť olej, v ktorom to pražia. Titul najhorších raňajok zatiaľ vyhráva toastový chlieb s maslom. Obed a večera sú si podobné. Roti (indický chlieb alias placka) s ryžou, k tomu omáčka na ryžu (daal), ktorá je viac tekutá, spolu s hustejšími zemiakmi a inými strukovinami, či varenou zeleninou k placke. Na obed máme ako bonus čerstvú zeleninu (paradajky, cibuľu a uhorky). Strava výlučne vegetariánska. Samozrejme môžme si nakúpiť vlastné potraviny, ak nám ponúkané jedlo v internáte nechutí, avšak, ako som spomínala, variť nie je kde. Plus zákaz dovážania pizze do hostelu, musia tiež všetci rešpektovať. Našťastie, strava je to posledné, čo mi tu prekáža. Niektoré baby si ale zvykajú horšie a preto do jedálne zavítajú len príležitostne. Platiť ale musí každý, či mu chutí, alebo nie. Cena je ale pomerne symbolická, takže niet sa čo sťažovať.
Jedáleň. Podobne vyzerá aj spoločenská miestnosť, kde máme jeden televízor, nádoby s vodou pre všetkých, stôl na stolný tenis a internet s ôsmimi vstupmi na kábel. Zatiaľ to stačí, ale keďže nás tu má byť viac než 50 báb, šípim v budúcnosti problémy s pripájaním sa, nakoľko každá z nás chce byť v kontakte s rodinou a priateľmi. Špeciálne keď internet z nevysvetliteľných príčin na deň, dva vypovedá funkciu, ako tomu bolo posledný víkend.
Pohľady zo strechy budovy internátu, v ktorom je miesto pre ubytovanie 100 zahraničných dievčat. Areál takzvaného Girl´s Hostelu je taký akurát, ani veľký, ani malý. V počte dve budovy (jedna pre zahraničné dievčatá a druhá pre tie indické), pár menších budov, v ktorých žije personál, plus niečo, čo sa tvári ako ihrisko, na ktorom je jedna zhrdzavená šúchalka (ako sa to povie spisovnejšie? šmýkalka?) s hojdačkou.
Treba uznať, že zeleň sa im tu drží dobre. Uvidíme ako to tu bude vyzerať, keď skončí obdobie dažďov.
Budova internátu pre indické dievčatá, hneď vedľa nášho. V omnoho horšom stave ako tá naša. Samozrejme, cudzincom dajú to najlepšie čo majú, ako všade. U nás by tomu nebolo inak. Chlapčenský hostel (ktorý je inde ako ten náš, aby nedošlo k "stretom"), má tiež nie veľmi dobré podmienky. A preto, môžme byť rady, že bývame, kde bývame.
Sušenie prádla pred budovou internátu pre indky.
Tzv. playground v areáli so spomínanou šmýkalka. Tá hojdačka tam nakoniec nie je, neviem prečo som si nahovárala, že áno.
Okolie.
Časť Agry v pozadí. V noci je výhľad ešte krajší.
Na záver som si pre Vás pripravila mini hádanku. Aké zvieratko sa ukrýva na poslednej fotografii? Nápoveda: jedno z mojich "najobľúbenejších", keď ich vidim v izbe na stene.
Keď to tak zhrniem, za tú cenu, je to v podstate dosť luxus a mohlo to byť oveľa horšie. Dôležité je, že mám kde skloniť hlavu, mám čo jesť a piť a mám kde udržovať hygienu. Tento hostel mi tak dokonale uspokojuje väčšinu mojich primárnych potrieb. Čo viac k šťastiu treba, no nie?